Ktorého si, Mária, do neba vzala

 

Z myšlienok kardinála Ratzingera a Benedikta XVI.

Jozef Mikloško, (príhovor k jeho jubileám)

 

Kardinál Jozef Ratzinger je teológ a akademik, jemný intelektuál a vedec, pripravený pre dialóg, schopný pri argumentoch zmeniť názor, z vedy zvyknutý otvorene hovoriť o všetkom, hľadať nové a podrobovať kritike staré. Napísal veľa teologických spisov a kníh, ako prefekt Kongregácie pre náuku viery otvoril pre výskum archívy inkvizície. Ako 37-ročný patril medzi najmladších poradcov II. Vatikánskeho koncilu. Jeho obľúbenou knihou je Stepný vlk od Hermana Hesseho.

Poznal som ho zblízka aj zďaleka ako skromného a múdreho človeka, zaujímajúceho sa o radosti a starosti ľudí. Jeho názory sú ľudské a úprimné, nehovorí frázy, priznáva, že mnohé veci sú nejasné, zostanú tajomstvom.

Ako Benedikt XVI. pokračuje v tejto svojej línii, isto svet ešte mnohokrát prekvapí svojimi netradičnými myšlienkami a činmi.

V autobiografii Z môjho života (Dobrá kniha, 2005) opísal hlavné udalosti do svojej päťdesiatky. Uverejnil ju po 21 rokoch v r. 1998, keď už bol jedným z najvyšších predstaviteľov Cirkvi. Píše v nej otvorene nielen o príjemných veciach, hovorí o rodinných a osobných radostiach a starostiach, štýlom, na aký bol zvyknutý vo vedeckej a pedagogickej práci.

V r. 1955 napísal habilitačnú prácu Zjavenia v diele sv. Bonaventúru. Konzultant prof. Schmaus mu vecne a bez emócií oznámil, že prácu zamietne, pretože podľa vedeckých meradiel je nedostatočná. Videl v nej nebezpečný modernizmus, asi preto, že s ostrosťou, ktorá asi neprísluší začiatočníkovi kritizoval prekonané stanoviská. Po búrlivom zasadaní fakulty mu prácu vrátili na prepracovanie. Konzultant mal toľko pripomienok, že ich opravenie by si vyžadovalo roky. 3. kapitolu o teológii dejín sv. Bonaventúru však nekritizoval, aj keď podľa autora práve táto časť obsahovala rozbušku. Po jej rozšírení, po mesiacoch neistoty, prácu v r. 1957 obhájil: Keď mi po uvoľnení z úradu zostane čas a sily, rád by som predložil vedeckej verejnosti aj prvé dve časti mojej vtedajšej práce.1

Od r. 1959 prednášal na univerzite v Bonne. Prvý semester zostáva pre mňa veľkolepou spomienkou ako sviatok prvej lásky. Spomína na priateľstvo s P. Hackerom, evanjelíkom, jeho dielo sa dnes sotva berie do úvahy, ale raz bude znovu objavené a bude mať toho veľa čo povedať.

Autor opisuje II. vatikánsky koncil, nezakrýva jeho problémy. Spomína, ako s K. Rahnerom vypracovali návrh textu o Zjavení, ktorý u koncilových otcov vyvolal sčasti rozhorčené reakcie.

Po troch rokoch na univerzite v Munsteri, od r. 1966 prednášal dogmatiku na univerzity v Tubingene – za pozvanie sa dôrazne zasadil Hans Kung. Ratzinger bol recenzent jeho doktorskej práce: Získal som rešpekt k jej autorovi, páčila sa mi jeho sympatická otvorenosť a nekomplikovanosť. Aj keď cítil, že naše cesty sa v budúcnosti asi ešte viac rozídu, myslel som si, že to neovplyvní základný konsenzus katolíckych teológov.

Vydanie misálu Pavla VI. v r. 1970, spojené s takmer úplným zákazom dovtedajších misálov kritizoval: Robil sa síce dojem, akoby to bolo niečo úplne normálne, aj keď v dejinách liturgie sa nikdy niečo podobné nestalo... Cirkvi to veľmi uškodilo a ešte stále škodí. Vyhĺbila sa priepasť medzi tým, čo bolo „pred Koncilom“ a je „po Koncile“, akoby išlo o dve rozdielne cirkvi a dve liturgie, akoby to, čo bolo vtedy najposvätnejšie, teraz sa stalo najzakázanejším a najhorším.

Ratzinger sa priznal k svojej vtedajšej túžbe povedať v dogmatike niečo nové, vlastné, vychádzajúce celkom z viery Cirkvi. Keď sa do toho pustil, dostal menovanie za arcibiskupa. Konštatoval, že sa považoval za povolaného na vedecký život a že úloha viesť a riadiť je mu úplne cudzia.

V. Messori sa ho po nastúpení do funkcie prefekta Kongregácie v r. 1981, opýtal, či nebolo ťažké prejsť z úlohy teológa kontrolovaného Kongregáciou do úlohy kontrolóra teológov: Nikdy by som túto úlohu neprijal, keby úlohou Kongregácie bola hlavne kontrola. Jej úlohou je podporovať a chrániť zdravú náuku viery a mravy v katolíckom svete, aby sa tým poskytla nová energia ohlasovateľom evanjelia.

V knihách rozhovorov s Petrom Seewaldom: Soľ zeme (SSV, 1996) a Boh a svet (SSV, 2000) kardinál s nezvyklou otvorenosťou odpovedal aj na neľahké otázky. P. Seewaldbol v mladosti komunista a vystúpil z Cirkvi. Neskôr sa do nej vrátil, kardinál sa ho však nikdy nepýtal na jeho minulosť, nechcel poznať dopredu otázky, ani jednu z nich nestiahol a nepridal.

V knihe Soľ zeme na otázkuKoľko ciest vedie k Bohu? odpovedal:Koľko je ľudí na svete...Od Krista vieme, že Boh nie je mrazivým správcom paragrafov, že pozná zľutovanie a že sa k nemu môžeme priblížiť bez strachu. Konštatoval, že základným prvkom kresťanstva je radosť. Ak sa niekto raduje, bojí sa, že sa previní proti solidarite s trpiacim, veď nemožno sa radovať vo svete, v ktorom panuje toľko biedy a nespravodlivosti...Ide tu o veľký omyl. Svet sa úbytkom radosti nestáva lepším, netešiť sa pre utrpenie trpiacim nepomôže...

Ďalej povedal: Dnes nachádzame vieru natoľko komplikovanú, že sa nám prístup k nej zdá veľmi ťažký. Potrebujeme istý druh revolúcie viery, odvahu postaviť sa proti všeobecným istotám... Boh nehovorí nahlas, hovorí prostredníctvom znamení a cez udalosti nášho života, cez blížnych. Vyžaduje si to bdelosť a umenie nedať sa ohlušiť povrchnosťami...

Na otázku: Je dovolené kardinálovi hovoriť o sexe? odpovedal: Áno, pravdaže. Musí hovoriť o všetkom, čo je ľudské. A sex nemožno odbaviť nálepkou „hriech“, ale ho treba pokladať za stvoriteľský dar. Pohlavnosť nevznikla až po spáchaní hriechu, ale naozaj patrí do pôvodného zámeru stvorenia, Cirkev v nej vidí ústrednú realitu stvorenia. Človek v nej prichádza do najvyššej blízkosti Stvoriteľa.

K majetkom povedal: S cirkevnými majetkami si musíme spytovať svedomie. Žiaľ, v dejinách Cirkev nebola schopná zbavovať sa pozemských majetkov, ale vždy musela o ne prísť, pričom jej táto strata obyčajne prospela.

Knihu rozhovorov Boh a svet (SSV, 2000) vytvorili autori za týždeň v Montecassine. Sú v nej napr. takéto otázky a odpovede:

Máte strach z Boha? Nemenoval by som to strach. Boh vie, akí sme. Vie, že sme telo, prach, berie nás i s našimi slabosťami.

Je Boh vždy vážny alebo prejavuje aj humor? Myslím si, že má veľa humoru. Niekedy dá človeku aj malý šťuchanec: počuj, neber sa až tak vážne. Humor je súčasť radosti stvorenstva.

Ako sa vyrovnávate s problémami? Pokúšam sa problém vniesť do modlitby a tam sa vnútorne posilniť... Usilujem sa robiť niečo náročné, úlohu, ktorá si ma celého vyžaduje a ktorá mi urobí aj radosť... Stretnutie s priateľmi ma môže aspoň trochu zbaviť toho, čo ma zaťažuje.

Každý sa občas cíti unavený, bezmocný a zúri nad svojim zdanlivo celkom pobabraným a nespravodlivým životom. Čo potom? Asi treba začať ako Jób. Najprv treba na milovaného Boha tak povediac nakričať: Čo to so mnou robíš? Hoci bol Jób sťažovateľ, na konci mu Boh dal za pravdu.

Aký je Boh? Trescem až do 3. a 4 pokolenia, ale zmilúvam sa až nad tisícami pokolení.

Po vyjadrení sa k tejto nerovnováhe medzi hnevom a milosrdenstvom Božím povedal: Najväčšie chvíle Cirkvi sú chvíľami utrpenia a prenasledovania, nie obdobia, keď mala veľa peňazí a svetskú moc... Biblia obsahuje protirečivé texty, viera sa nám nepredkladá ako hotový systém... 4. prikázanie hovorí aj o zaobchádzaní so starými už neužitočným a bezmocným človekom. Veľká cena sa pripisuje schopnosti ctiť si zostarnutých rodičov, ktorí nám dali život, ctiť si dôstojnosť človeka aj všeobecne... K budúcnosti Cirkvi kardinál povedal: Vidím mnoho starých, odumierajúcich konárov na strome Cirkvi, ktoré pomaly, mnoho raz ticho, inokedy s hrkotom padajú na zem. Ale vidím predovšetkým mladosť Cirkvi. Stretám množstvo mladých z celého sveta, nové hnutia, nové nadšenia z viery. Tento entuziazmus, sa určite nedá otriasť nijakým kritikami Cirkvi – ktoré vždy môžu byť aj oprávnené – pretože radosť z Krista je vždy väčšia... Pán Cirkev zjavne nikdy neopúšťa.

Kardinál Ratzinger bol 23 a pol roka v službách Jána Pavla II. Stretali sa aspoň raz týždenne, pripravoval mu dokumenty, často ho zastupoval, viedol práce na Katechizme. V rozhovoroch s novinármi neraz vyjadroval túžbu „na staré kolená“ sa utiahnuť do rodného Bavorska a písať tam knihy. Vraj jeho šéf desaťkrát nevyhovel jeho požiadaniu o odvolanie a poslanie do Nemecka k teologickej a pedagogickej práci.

Kardinálom sa stal 27.6.1977. V rozhovore v mesačníku Tridsať dní č.8/9 2003 povedal: Bol som vtedy roky jednoduchý profesor, veľmi vzdialený od špičky hierarchie, osobne som z nej nepoznal temer nikoho... Som presvedčený, že Ján Pavol I. bol svätý pre jeho dobrotu, jednoduchosť a pokoru. Mal veľkú odvahu povedať veci s veľkou jasnosťou, aj keď boli proti bežným názorom. Jeho 33-dňový pontifikát mal svoju funkciu v histórii Cirkvi, nielen preto, že bol svedok dobroty a radostnej viery. Jeho náhla smrť otvorila bránu pre neočakávaný výber netalianskeho pápeža, pre niekoho absolútne nového.

V prejavoch po revolúcii s nástupom neserióznosti do politiky som často citoval výrok: Systémy, ktoré chcú totalitu, najprv presadzujú slobodu jednotlivca, podporujú individuálne programy, vytváranie mnohých politických strán, podnecujú každého proti každému. Z toho vzniká chaos a potom predstúpia so svojím programom a poriadkom ako záchrana ľudstva. Takto sloboda vedie k jej zániku. Dlho som nevedel, že autor výroku je kardinál Ratzinger.

Kardinál sa priznal, že mal ťažkosti nájsť si prístup k sv. Tomášovi Aquinskému. Vyrástol na učení sv. Augustína, sv. Bonaventúru a Origena, s ktorým vraj mal dlho rovnaký názor na hypotézu, že peklo je prázdne, lebo dobrota Krista spasí všetkých.

V prednáške Kresťanské korene – včera, dnes a zajtra v Senáte 16.5.2004 povedal: Európa riskuje sebazničenie, vrhá sa do nebezpečenstva, že si zničí základy, pretože stratí svoje duchovné korene... Javí sa dnes ako zvnútra vymierajúca a zániku vystavená civilizácia. Pre klesajúcu pôrodnosť jej hrozí biologický zánik, ohrozená je aj možným zničením tradičného manželstva a rodiny... Súčasný trend v Európe otvárať sa iným kultúram a súčasne popierať vlastné tradície má v sebe čosi patologické... Európa bez Boha, to je Babylonská veža so známym koncom... Zachrániť ju a jej kultúru pred úpadkom sa môže stať iba jej návratom k viere v Boha.

18.9.2004 povedal, že prijatie Turecka do EÚ by bola ťažká chyba, pretože Turecko má málo spoločné s Európou... Žiadnej moslimskej žene by som nezakázal nosiť závoj, ale o to menej môžem dovoliť, aby bol vykázaný kríž, ktorý je verejným znamením kultúry zmierenia.

Na Veľký piatok 25.3.2005 pre Krížovú cestu v Koloseu prvýkrát bez Jána Pavla II. pripravil rozjímania kardinál Ratzinger. K tretiemu pádu Krista napísal: Koľko musí Kristus trpieť pre Cirkev? Aká malá viera je v toľkých teóriách, koľko prázdnych slov? Koľko špiny je v Cirkvi a to aj medzi kňazmi? Koľko pýchy a sebestačnosti? Pane, tvoja Cirkev nám často pripadá ako loďka, ktorá sa potápa. Jej zašpinené rúcho a tvár nám naháňajú strach. Pane, zmiluj sa nad svojou Cirkvou, zachráň ju a posväť!

Na pohrebe pápeža 8.4.2005 Ratzinger povedal: Môžeme si byť istí, že náš milovaný pápež stojí pri okne Otcovho domu, vidí a žehná nás.

Na omši 18.4.2005 povedal: Mať jasnú vieru, podľa Kréda Cirkvi sa často označuje za fundamentalizmus, zatiaľ čo relativizmus - nechať sa vláčiť „sem a tam závanom hocakého učenia“ - sa javí ako jediný postoj odpovedajúci modernej dobe. Buduje sa diktatúra relativizmu, ktorá neuznáva nič za definitívne a ktorej poslednou mierou je vlastné ja... Každý človek chce zanechať stopu, ktorá pretrvá. Čo z nej zostane? Peniaze, budovy, ani knihy nezostanú, po určitej dobe všetko zmizne. Jedinou, čo zostáva naveky je ľudská duša človeka, ktorého Boh stvoril pre večnosť...

Benedikt XVI. po zvolení 19.4.2005 povedal: Drahí bratia a sestry, po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. páni kardináli zvolili mňa, jednoduchého a skromného robotníka vo vinici Pánovej. Posilňuje ma skutočnosť, že Pán vie narábať aj s nedokonalými nástrojmi. Predovšetkým sa spolieham na vaše modlitby. V radosti zmŕtvychvstalého Pána, dôverujúc v jeho stálu pomoc, kráčajme dopredu. Nech nám Pán pomáha a nech najsvätejšia matka Mária bude na našej strane. Ďakujem vám!

20.4., na omši po ukončení konkláve povedal: Vyjadrujem svoj pocit nedostatočnosti a ľudského znepokojenia pre zverenú zodpovednosť, ale aj pocit hlbokej vďačnosti Bohu, ktorý neopúšťa svoje stádo, ale vedie ho prostredníctvom tých, ktorých si sám vyvolil... Zdá sa mi, že cítim silnú ruku Jána Pavla II., ktorá tisne moju, že vidím jeho usmiate oči a počujem jeho slová, ktorými sa obracia zvlášť na mňa: nemaj strach!... Smrť Jána Pavla II. a dni potom boli pre Cirkev a celý svet mimoriadnym časom milosti... Pápež nám zanecháva Cirkev odvážnejšiu, slobodnejšiu a mladšiu, ktorá podľa jeho učenia a príkladu hľadí pokojne na minulosť a nemá strach z budúcnosti... Beriem si za prvoradú úlohu neúnavnú prácu na obnovení plnej a viditeľnej jednoty všetkých nasledovníkov Krista. Je to naliehavá povinnosť, na ktorú nestačia prejavy citovej náklonnosti, ale sú potrebné konkrétne činy, ktoré zachytia duše.

Na slávnostnom uvedení do úradu 24.4.2005 povedal: Už tretíkrát počas týchto intenzívnych dní pri speve litánií ku všetkým svätým si uvedomujeme, že nie sme sami. Sprevádza nás ohromný zástup svätcov všetkých stáročí. Aj v mojej duši tak ožíva istota – nie som sám, zástup Božích svätých ma ochraňuje a podporuje... Cirkev je živá - je to úchvatná skúsenosť. Je mladá, nesie v sebe budúcnosť sveta, každému z nás ukazuje cestu do budúcnosti... Vaša modlitba, zhovievavosť, láska, viera a nádej ma sprevádzajú... Modlite sa za mňa, aby som sa stále viac učil milovať Pána, aby som stále viac miloval jeho stádo, vás, svätú Cirkev, každého jednotlivo a všetkých spoločne. Modlite sa za mňa, aby som zo strachu neušiel pred vlkmi... Nie sme náhodným a bezvýznamným produktom evolúcie. Každý z nás je plodom Božej myšlienky, každý je chcený, každý je milovaný... Drahí mladí, kto nechá vstúpiť Krista do svojho vnútra, nič nestráca, absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkým. Nebojte sa Krista, on nič neberie a dáva všetko. Kto sa dá jemu, dostane stokrát viac. Otvorte dokorán brány Kristovi a nájdete pravý život.

Na prvú audienciu so svojimi krajanmi 25.4.2005 20 minút meškal: Prepáčte za neskorý príchod, viem, že Nemci sú zvyknutí byť presní, ja som však už potaliančený. Potom zaimprovizoval: Chcel by som vám povedať niečo o konkláve, bez toho, aby som porušil jeho tajnosť. Sála stíchla a on pokračoval: Keď som pri voľbe začal chápať, že situácia pre mňa začína byť nebezpečná, že gilotína sa približuje a mieri na mňa, žiadal som Pána, aby ma ušetril od tohto údelu... Ty, Pane, máš kandidátov mladších a lepších, ktorí môžu prevziať túto funkciu s väčším elánom a silou ako ja. Pán ma však nepočúval. Pokračoval úprimným vyznaním: Myslel som si, že práca môjho života sa už skončila a teraz ma čakajú pokojnejšie roky. Cesty Pánove však nie sú pohodlné, nie sme stvorení pre pohodlnosť a preto som mohol povedať iba – áno. Dôverujem Pánovi a aj vo vás, drahí priatelia... Cirkev nie je stará a nehybná, je mladá. Nie je pravdou, že mládež je oddaná konzumizmu a chce materializmus. Mladí nechcú nespravodlivosť, chcú rozdeľovanie dobier zeme a slobodu utláčaným...

25.12.2005 vydal prvú encykliku Deus caritas est – Boh je láska. Prekvapil, že jeho prvou témou sa stala láska. Druhou sa stala nádej v encyklike z 30.11.2007 Spe salvi – V nádeji sme spasení.

19.4.2007 pápež podpísal dokument Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu. Vypracovala ho Medzinárodná teologická komisia, zriadená Jánom Pavlom II. s požiadavkou o teologickú jasnosť ohľadom osudu nepokrstených detí. Jej predsedom bol kardinál Ratzinger, neskôr kardinál Levada. Dokument, o ktorom sa na Slovensku ešte nehovorí, po 16. stor. mení pohľad Cirkvi na osud týchto detí. Komisia ho pokladala za naliehavý pastorálny problém, pretože počet nepokrstených detí stúpa, mnohí ich rodičia nie sú katolíci, mnohé deti sú obete potratov a umelého oplodnenia. Komisia konštatovala, že skúmané fakty dávajú vážne teologické a liturgické dôvody pre nádej, že nepokrstené deti budú spasené.

Kardinál Ratzinger už v r. 1985 povedal: Limbus nebol nikdy definovaný ako pravda viery. Ja osobne, teraz hovorím ako teológ, nie ako prefekt Kongregácie, by som ho opustil, pretože to bola iba teologická hypotéza.

Podrobne o tejto téme hovorí kniha J. Mikloško: Odtajnené po 60 rokoch (DACO, 2007). Osobné spomienky na kardinála Ratzingera a Benedikta XVI. sú v knihe J. Mikloško: Ako sme boli Taliani (DACO, 2006).

Na svojej ceste v USA v apríli 2008 Benedikt XVI. mládeži povedal to, čo platí aj o našom živote v komunizme: Moje mladé roky boli zničené neblahým režimom, ktorý si myslel, že má odpoveď na všetko. Jeho vplyv narastal, prenikajúc do škôl a do spoločenských inštitúcií ako aj do politiky..., kým nebol odhalený vo svojej obludnosti. Tento režim vyhostil Boha, a tak sa preň stalo nedostupným všetko, čo je pravdivé a dobré.

Do svojho erbu si arcibiskup Ratzinger vybral mušľu a medveďa. Mušľa bola symbolom jeho učiteľa sv. Augustína, hĺbajúceho nad tajomstvom Trojice, medveď bol z legendy o sv. Korbiniánovi. Na ceste do Ríma mu roztrhal koňa a svätec mu za trest naložil na chrbát batoh, ktorý medveď zaniesol do Ríma. Sv. Augustín hovorí, že si vybral život učenca, no Boh ho určil za ťažné zviera, za mocného vola, ktorý ťahá Boží voz na tomto svete: Som ako ťažné zviera pred tebou, pre teba, a práve tým som pri tebe.

Kardinál Ratzinger končí knihu Z môjho života týmto vyznaním: To, čo píše Augustín sa mi stalo vyobrazením môjho vlastného osudu... Aj ja som zaniesol svoj batoh až do Ríma a už dlhší čas s ním putujem po uliciach Večného mesta. Neviem, kedy budem prepustený, ale viem, že aj o mne platí: stal som sa tvojim ťažným oslom, a vďaka tomu, práve vďaka tomu som pri tebe. Teraz už Benedikt XVI. vie, že zo služby nebude nikdy prepustený!