Prísne tajné - Ako sme boli malí

V Taliansku sa žije naplno (Roľnícke noviny, s. 13, 14. 9. 2007)

Taliansko, to sú pre vás pínie, špagety, psy, mačky, kanály, kostoly, katedrály, mnísi, pápež, audiencie... Čo ešte?

Aj 35 tisíc registrovaných vín, veľa druhov olív a špagiet, neapolské piesne, úzke uličky s balkónmi plnými muškátov, oltáriky Madony, ktoré svietia do noci a futbal, veď sú majstri sveta. Kľúčovými slovami mojej knihy, ku ktorým sa stále vraciam sú mimózy, ktoré v Ríme už kvitnú v decembri, kručinky, ktoré rozvoniavajú pod Vezuvom, kde ich obdivoval Leopardi, vôňa odtrhnutého listu citrónovníka, ktorá vydrží iba krátko, pomaranče a kvety na jednom strome, svetielka na mori, mestá na kopci, ktoré sa nemôžu skryť, aj keby chceli, plný mesiac nad starovekými hradbami, aj pomedzi pínie na Via Appia Antica, aj ulička Via del Pellegrino pri Campo dei Fiori, kde v Jubilejnom roku 1600 upálili Giordana Bruna – v nej vraj by každý spisovateľ rád prežil aspoň mesiac samoty.

Taliansko je krajina plná histórie, kultúry a dobrých ľudí so záujmom o všetko nové a zaujímavé. V ich krvi koluje vírus či hormón kultúrnosti, dedičstva predkov, ktorý aj jednoduchým ľuďom poradí, čo je dobré a čo zlé, čo je pekné a čo škaredé, čo je dôležité a čo nie je. Talianska duša je ľudská, ľudia aj policajti zákony humánne interpretujú. Taliani majú úctu k mame, deťom, starším, k rodine, talentom, autoritám, k Cirkvi, Bohu a trikolóre – keď sa hrá hymna všetci spievajú. Keď sa na oslave dni armády hrala sedemkrát, sedemkrát ju rovnako oduševnene zaspievali.

Mottom vašich minulých kníh: Prísne tajné – Ako sme boli malí a Veľmi prísne tajné je výrok Ivana Bunina: „Veci a činy, ak nie sú napísané, zahalí tma a zapadnú do hrobu zabudnutia, avšak napísané akoby znovu ožili...“ Ako vznikali Vaše knižky?

Rodičom som 40 rokov. Bol som šesťkrát promovaný, 27 rokov som zanietene venoval vedeckej práci v matematike so stovkou publikácií a piatimi monografiami. Po revolúcii som to náhle zanechal, ani posledný článok o rýchlych paralelných algoritmoch, ktorý som vymyslel v októbri 1989 v Pise som už nedopísal, rovnako tak bolo aj s hotovou knihou o umelej inteligencii. Tituly už sedem rokov nepoužívam a už ani nebudem. Veda je krásna vec, ale sú aj krajšie.

Moja mama vedela výborne písať. Za totality v noci, keď všetko utíchlo, si sadla a napísala „z voleja“, čo bolo treba. Keď som to čítaval, bol som vždy dojatý. Škoda, že zomrela už v r. 1966, režim ju terorizoval a vlastne nič nemohla poriadne napísať, nie to ešte uverejniť. Celý život som aj ja sníval byť spisovateľom.

Keď ma vyhodili po voľbách v r. 1992 z Federálnej vlády, dostal som dar času dopísať prvotinu Prísne tajné – ako sme boli malí, z ktorej sa minulo 12 tisíc kusov. Keď ma vyhodili pri čistke v Kancelárii prezidenta v r. 1995, dopísal som s mamou, ktorá už bola 30 rokov v hrobe knihu Lúčenie. Tretia kniha Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní sa rodila dlho, najmä ku koncu by sa mi zišlo, keby ma odniekiaľ vyhodili. Na starobu, už mám 68, som sa vyhodil zo všetkého sám a stal som sa spisovateľom. Po intenzívnom roku a štvrť som dopísal na základe 10 zošitov poznámok a sám si vydal dve posledné knihy.

Páči sa mi aj výrok, ako povedal pápež Benedikt XVI. „pobožnej ateistke“, nedávno zomrelej talianskej spisovateľky Oriany Fallaci: „Zamilovala som sa do slov, ktoré sa objavovali ako kvapky, jedno po druhom a zostávali na papieri. Vyslovené by odleteli, ale na papieri zostávali pevné...“ Fascinuje ma hrať sa so slovami a stokrát vylepšovať text. Počítače to veľmi uľahčujú, umenie je vybrať si z množstva myšlienok, dať ich do správneho poradia a v správnom okamihu povedať nad textom „dosť“.

Ako sa žije v Taliansku?

V Taliansku som prežil intenzívne štyri roky a 11 mesiacov plných práce. Bol to vrchol môjho života, pod rímskymi píniami som zanechal kus svojho srdca. Vďačím Bohu, že mi dal zdravie, silu a dobré nervy, že som sa nezabil na mnohých cestách, nedostal infarkt pri množstve akcií, že sme mali na ambasáde dobrú partiu, ktorá ťahala za jeden koniec, že som stretol veľa dobrých talianskych priateľov, s ktorými sme sa mali úprimne radi. Aj keď niektorí z nich boli „fantazmagori“ ako ja, stálo to za to.

V Taliansku sa žije dobre, kľudne a naplno. Sú tam miesta, kde myšlienky lietajú vo vzduchu, len ich treba zapísať. Taliani majú veľa problémov, ale vedia si dať pohov, tešiť sa zo života, dobre si zajesť a zapiť vínkom, zaspievať si, od srdca sa zabaviť, pospomínať. Ľudia sú veselí, smejú sa, majú na všetko dosť času. Aj keď v politike sa lokomotíva často prepriahala, vlak išiel temer stále rovnakým smerom. Ľudia si to uvedomujú a aj keď rýchlo vzplanú – stačí povedať slovo a ulice sú plné demonštrantov – predsa neberú všetko smrteľne vážne a sú tolerantní voči iným názorom.

Čo vám dalo písanie, objavili ste jeho čaro, či drinu?

Písanie mi dáva radosť z tvorby, zo stále dokonalejšieho vyjadrenia myšlienky, z náhlych „osvietení“, ktoré sa objavia ako motýle a keď ich nechytíte, za chvíľu sú preč. Ak chcete robiť niečo na úrovni, špičkovo – všetko je drina. Vysoko vyskočiť, dobre vychovať dieťa, vášnivo robiť vedu, poznávať v Boha, všetko je drina, ale radosť z nej prevýši pot a slzy. Stále si myslím, že spisovatelia sú inžinieri ľudských duší, že môžu svojimi myšlienkami veľa zmeniť, v dobrom aj v zlom, že svojim darom vidieť to, čo iní nezbadajú, môžu mnohým pomôcť v umení žiť. Ak je však literatúra iba hrabaním sa na smetisku, pesimizmom a smútkom, potom je ťažko v nej nájsť čaro a radosť. Literatúra musí byť pravdivá, nie vykonštruovaná z patologických prípadov, ktorými berieme druhým pokoj a radosť zo života. Čo nie je pretrpené, vydreté, prepotené, to znie hlucho a nepresvedčivo – takú knihu v rukách nemám dlho. Život je ťažký a často nepochopiteľný. Ľudia očakávajú práve od spisovateľov, že im niečo z týchto tajomstiev vysvetlia, najmä vo vyššom veku by spisovateľ mal napísať, na čo prišiel na sklonku života a mal by to prezradiť aj ostatným.

Knižka Prísne tajné – Ako sme boli Taliani, je memoárová a vstúpili ste ňou na pôdu literatúry faktu. Čo ste do jej príbehov namiešali?

Na pole literatúry faktu som vstúpil už päťkrát, aj keď každá z kníh bola iná. Kniha o detstve bola až príliš veselá, niekedy trocha vymyslená, aby to bolo veselšie a aby to dobre skončilo. Obe knihy o smrti malých detí sú bez vymyslených vecí, snáď s troškou vízie a úvahami na tému: prečo? Ako sme boli slobodní (696 strán) a Ako sme boli Taliani (424 strán) sú opisom udalostí, ktoré som prežil, doplnené úvahami, veselými historkami a víziami. Politika je najmä v prvej, druhá sa jej vyhýba, aj keď niektoré udalosti, ktoré otriasli svetom – znovu zjednotenie Európy, pád dvojičiek, Irak, ... som nemohol ignorovať. V knihe o Taliansku som otvorene vyrozprával prežité veci – nevšedné udalosti a aj prosté príbehy. Píšem o nástupe tretieho tisícročia, o večnom meste Rím, aj o návštevách v iných mestách. Opisujem spomienky na vatikánsku kúriu, pontifikát Jána Pavla II., mystiku jeho smrti, stretnutia s ním a aj s budúcim pápežom, kardinálom Ratzingerom. Spomínam na množstvo tých, ktorí počas týchto rokov odišli k tichým vodám na zelených pasienkoch, aj na stretnutia s výnimočnými a aj jednoduchými ľuďmi, neobyčajné kultúrne zážitky, lyrické vyznania, nevysvetliteľné historky a veselé príhody, ktorých bolo veľa. Čo som tam prežil, to sa nedá kúpiť ani vyčítať z kníh.

Nazvali vás „ambasciatore vulcanico“, vulkanickým veľvyslancom. Temperament v diplomacii nie je záťažou?

V Taliansku je mnoho vulkanických ľudí, Vezuv, Etna a Stromboli im je dobrým príkladom. Ja som bol taký aj predtým, nielen v Taliansku. Púšťať sa do viacerých vecí súčasne, rád organizovať akcie, ktoré ľudí potešia a zjednotia, zobrať si na seba aj veci, ktoré sa nedajú urobiť, to ma vždy lákalo – naučil ma to šport. Pravdu povediac, vždy mi išli na nervy ľudia, aj medzi profi – veľvyslancami a diplomatmi v Ríme som ich dosť našiel, ktorí vždy na všetko povedia: počkajme, zvážime, posúdime, uvidíme, mnohé výborné príležitostí sa váhaním stratia. Na iniciatívy v Taliansku – a bolo ich veľa – som nehovoril nie, ale „prečo nie?“ Niektorým kolegom z ambasády mnoho aktivít – len kultúrnych sme mali ročne okolo sto – to išlo na nervy, ale šéfom som bol ja. V osobnom hodnotení z MZV mi – diplomatovi amatérovi, aj posledný rok napísali: „patrí k najvýkonnejších pracovníkom diplomatickej služby, ktorý dosahuje veľmi dobré výsledky...“ Keď som aj počas piateho roku vyslania vo vysokom pracovnom tempe neprestal, veľvyslanec krajiny EÚ v Ríme mi povedal: „Jozef, iba kreténi pracujú v piatom roku služby.“

Temperament v diplomacii je potrebný najmä v temperamentnej krajine akou je Taliansko – nie je záťažou, skôr prednosťou. Určite som však mal aj nedostatky: v taliančine som sa zlepšoval ale pomaly, v presnosti som bol ako Taliani, tešil som sa aj zo sľubov, ktoré sa nemohli splniť, napojilo sa na mňa veľa ľudí, dobrých a milých, ktorí však zabudli, že mám aj iné povinnosti. Nevedel som povedať nie, keď niektorí kolegovia nespravili, čo mali, urobil som to sám.

Na aké humorné situácie si spomínate, z rokovaní, spoznávania krajiny, z recepcií?

Humorných situácií bolo veľa, niekedy som ich sám provokoval. V knihe je tomu venovaná 24-stranová kapitola „Allegro ma non troppo - Veselo, ale nie veľmi“. V prejavoch mi vždy zatlieskali, keď som začal s tým, že mám 8 vnukov, 4 deti a jednu manželku, stále tu istú 42 rokov. Tiež mi zatlieskali, keď som povedal, že ako veľvyslanec som zásadne proti alkoholu, cholesterolu a protokolu, lebo víno v Taliansku nie je alkohol, šaláty na recepciách neobsahujú cholesterol a protokol nikdy nebol mojou silnou stránkou – práve preto sa mi v Taliansku darilo. Priznával som sa aj k tomu, že v Taliansku som sa potaliančil, že som ku koncu hral na obe strany ako Mata Hari, syn Dano ma nazval Tata Hari.

Po štedrom testovaní portských vín na Portugalskej ambasáde, som na ceste domov v aute našiel ratifikačnú listinu k prístupovej zmluve SR do EÚ, ktorú som mal hneď odniesť na MZV TR. Keď pri slávnostnom prípitku som rečnil, všetci sa divili, že som hovoril ako Cicero, netušili odkiaľ prichádzam. Pri slávnostnej recepcii po našom vstupe do NATO sedem ambasádorov nových členských štátov prijímalo gratulácie. Pri gratulácii neznámeho oficiera som sa ho spýtal, koho tu ráči zastupovať. Skromne mi povedal, že je veliteľ talianskej armády. Na druhý deň pri jeho inaugurácii mi pri mojom blahoželaní sprisahanecky žmurkol, obaja sme vedeli svoje. V Ríme mi nikdy neodtiahli auto, hoci mohli. Vrcholom však bolo, keď mojim deťom, ktoré študovali spev na konzervatóriu sa minul benzín na Korze, kde ani môj Mercedes nemal prístup. Karabinieri ich odtlačili do protismeru v bočnej uličke a strážili im auto, kým si nezohnali benzín. Český kardinál Špidlík mi povedal, že česká ambasáda ho pozvala na oslavu „státniho svátku aj s manželkou.“ Potom dodal, že „Mají pravdu, moja manželka je Matka Cirkev a tá je tady se mnou.“ Keď pri večeri s pápežom v úzkom kruhu kardinálov Tomáš Špidlík rozprával samé vtipy, papa Wojtyla všetkým povedal, že je najvtipnejším mužom Vatikánu, pretože pri jeho vtipoch sa aj kardinál Ratzinger zasmial. Keď na stretnutie pápeža s kardinálmi neprišiel kardinál Martini, pápež povedal „No Martini, no party“ – bola to denná reklama na aperitív Martini v televízii.

Slovenských, aj rodinných návštev ste mali v TR veľa?

Problémom pre mňa neboli návštevy rodiny a priateľov, skôr oficiálne návštevy, ktorých napr. len počas šiestich mesiacov talianskeho predsedníctva EÚ v r. 2003 bol 104. Problémom bolo pre nich pripraviť stretnutia s partnermi, oficiálne sa nedalo nikdy nič vybaviť. Keby som všade nemal priateľov, všetko skončí katastrofálne. Taliansko radi navštevovali naši najvyšší ústavní činitelia, keď tam už prišli, temer vždy navštívili aj Vatikán a Maltských rytierov, takže sa na tom podieľali obe naše ambasády. Bolo niekedy ťažké určiť, kde začína a končí zodpovednosť príslušného veľvyslanca, pri jednej ceste autokolónou sa to mohlo aj trikrát zmeniť. Mojich rodinných príslušníkov, detí, vnukov, neviest a ženíchov bolo vtedy 16, so svokrou 17. Aspoň dvakrát do roka boli všetci v Ríme, alebo cez prázdniny pri mori. Rád som bol, že aj oni videli svet, nikdy na to nezabudnú. Počas Jubilejného roku 2000, ale aj každé Vianoce a Veľkú Noc, na pohrebe pápeža i na inaugurácii nového, všade som mal nejakých rodinných delegátov, ktorí budú celý život hovoriť: aj my sme tam vtedy boli. Milo nás prijal aj vatikánsky protokol, kvirinálski ambasádori k nim nechodili. Pochopili, že som výnimka, dávali ma na príliš čestné miesta.

Hovoria o vás, že vás nič nezastavilo, ani prísny vatikánsky protokol.

Keď o niektorých veciach neviete, že sa nedajú alebo nesmú urobiť, potom ich ľahšie urobíte. Treba len opustiť vychodené koľaje a nebrať byrokraticky protokoly a predpisy, skôr potreby ľudí a zdravý rozum. Podľa tejto zásady som pracoval aj za totality, vtedy som s priateľmi zorganizoval asi 12 medzinárodných konferencií, publikoval som na divoko – bez domácich súhlasov asi 30 vedeckých článkov na Západe, kde som sa po enormnom úsilí občas aj dostal. Vybavovanie štvordňovej účasti na svetovom kongrese o počítačoch v Dubline mi vtedy trvalo rok bojov s úradmi. Vyžadovalo si to húževnatosť, trpezlivosť a cieľavedomosť, čo sa mi zišlo aj neskôr.

Pri konkrétnom riešení problémov, keď je už všetko v behu, treba byť často improvizátorom, ktorý sa rýchlo rozhoduje. Túto vlastnosť som si podstatne skvalitnil v Taliansku – Taliani sú majstri improvizácie. Za pár dní zvládnuť smrť pápeža, jeho pohreb, voľbu nového a jeho inauguráciu s piatimi miliónmi návštevníkov a so 142 oficiálnymi delegáciami prakticky bez chyby, dokážu len Taliani. Vysoký generál NATO mi povedal, že práve preto chcel vždy mať v svojom tíme Taliana – keď všetko zlyhalo, iba on vždy našiel riešenie. V Taliansku je polícia, karabinieri, aj švajčiarska garda na vašej strane. Po predstavení a vysvetlení situácie sa vždy všetko vyriešilo, vedia, že sú tam preto, aby ľuďom pomáhali.

Ako si spomínate na náš vstup do Európy?

29. 10. 2004 bolo na rímskom Kapitole 25 zástav - reprezentovali 450 miliónov občanov Európy. V sále Oraziov a Curaziov pod sochou pápeža Inocenta X. liberáli a sociálni demokrati Európy presadili vypustenie z Ústavnej zmluvy zmienku o kresťanských koreňoch Európy. Darmo ju schválili, tí, ktorí o Bohu nechceli počuť, napr. Francúzi a Holanďania, vzapätí v referendách odmietli aj Európsku ústavu - unikátny proces znovu zjednotenia sa pribrzdil. Európa pod heslom „zjednotení v rozmanitosti“ je rozmanitá, ale nie zjednotená. Občania starej Európy sa boja jej ďalšieho rozširovania, masovej imigrácie, straty svojich výhod a terorizmu. Ľudom sa nepáči centralizmus Bruselu, jeho pomalosť, byrokracia a množstvo predpisov. Európsky sociálny systém vyprodukoval 20 mil. nezamestnaných, medzi 220 najlepšími univerzitami sveta sú len dve európske. Európa vymiera, má nízky rast populácie, ale sa bráni imigrácii. Európa nemá iné korene, iba kresťanské. Bez koreňov sa život nerozvíja, iba vegetuje. Politika sa dnes neopiera o hodnoty a princípy, ale o záujmy. Chceme nielen spoločný ekonomický priestor, trh a financie, ale aj spoločné duchovné, kultúrne a morálne hodnoty.

Európska civilizácia leží na troch pahorkoch: na Kapitole, Akropole a Golgote. Kapitol symbolizuje právo, spravodlivosť a silu, Akropola umenie, vedu a demokraciu a Golgota, bez ktorej to tiež nefunguje – lásku, obetu a zmierenie. Ak Boh nie je, všetko je dovolené a boli by sme hlúpi, keby sme nemysleli len na seba, na maximálne prežitie každého dňa, pretože, keď zomrieme je po všetkom, zahrabú nás a za chvíľu nás zabudnú.

Stretli ste sa s oboma pápežmi – Jánom Pavlom II. a terajším Benediktom XVI. Čo to vo Vás zanechalo?

Prežiť záver Jubilejného roka 2000 v Ríme, ale aj zblízka zažiť posledné roky Jána Pavla II., prežiť v blízkosti jeho smrť v priamom prenose, veľkolepý pohreb, voľbu nového pápeža a jeho prvé mesiace pôsobenia boli pre mňa nebývalým darom. S oboma pápežmi som mal možnosť sa viackrát stretnúť, s Jánom Pavlom II. častejšie, ale krátko, s kardinálom Ratzingerom tiež, aj v úprimných diskusiách. O týchto stretnutiach viac píšem v knihe, tu iba poviem, že obaja boli skromní a dobrotiví ľudia, muži ekumenizmu a zmierenia cirkví. Obaja veľa písali – Wojtyla cirkevné dokumenty, ale aj drámy a básne, Ratzinger teologické spisy a knihy – aj svoj životopis, ktorý je netradičný a zaujímavý. Wojtyla mal literárnu a filozofickú formáciu, bol slovanský mystik a básnik, Ratzinger je nemecký teológ a akademik, intelektuál a vedec, pripravený pre dialóg, schopný pri argumentoch zmeniť názor, z vedeckej práce zvyknutý hovoriť o všetkom, hľadať nové a podrobovať kritike staré. Wojtyla zmenil situáciu na Východe, od Ratzingera sa očakáva, že to urobí so Západom. Wojtyla napĺňal námestia, Ratzinger bude napĺňať kostoly. Wojtyla bol charizmatický šoumen s mimoriadnym talentom pri stretnutí s každým človekom, vždy s humorom a radostným úsmevom. Ratzinger bol vyše 23 rokov v jeho službách, mnohé sa od Wojtylu priučil, aj ako Nemec sa neostýcha prejaviť svoje city. Ako sám povedal – potaliančil sa a to je dobré pre budúcnosť.

Aké budú Vaše posledné slová?

Všetkým sa nám to kráti a je dôležité udržať si rovnú chrbtovú kosť a čisté srdce. Moje rozhodnutie, že už nechcem žiadnych šéfov a pôjdem do penzie bolo geniálne. Aj Boh ma ochraňoval od nástrah iných funkcií, ktorí by ma asi zničili. Pochopil som, že už nemá význam nadrábať, cestovať denne do práce, nechať sa sekírovať šéfmi, písať im listy a prejavy. Kardinál Etchegaray povedal: „Ak dáme do svojho života nové priority, získame novú slobodu.“ Zrazu ma prestalo baviť všetko sledovať, komentovať, písať stanoviská, články, vymýšľať projekty a zháňať na ne peniaze. Stále ma však baví prečítať si dobrú knihu, vypočuť si peknú hudbu, byť sám so svojimi myšlienkami, napísať niečo pekné, hrať sa so slovami a donekonečna vylepšovať text. Baví ma tiež zahrať si dobrý futbal (každý pondelok) alebo stolný tenis (každý piatok), vyhrať alebo aj prehrať. Život je krásny v každom veku, každý deň je novým darom, v ktorom môžeme urobiť niečo dobré, nie je dôležité či to uznajú a o tom vedia druhí ľudia.