Dva roky bloger

Jozef Mikloško

224 strán, farebná obálka, DACO, ISBN 80-967298-0-2, 1995

 

Prvé, resp. druhé vydanie (1994, resp. 1995) úspešnej knihy s 85 fotografiami a 63 obrázkami. Príbehy písané očami detí sú plné úsmevu a optimizmu. Odohrávajú sa v Nitre na Kalvárii, účinkujú v nich mnohé žijúce osoby. Lektori Andrej Ferko a Teodor Križka knihu porovnávajú s „foglarovkami“, s Tomom Sawyerom a s Chlapcami z Pavlovskej ulice.

 

 

 

UKÁŽKA

 

Prísne tajné - Ako sme boli malí

 

K životu na Kalvárii nevyhnutne patril kostol; bol hneď vedľa futbalového ihriska. V susedstve s ním, v Misijnom dome, študovali stovky chlapcov. S mnohými z nich — volali sme ich misionári — sme hrávali futbal a menili si známky. Mrzelo nás, že vždy o piatej zazvonil zvonec a hrám bol koniec — misionári v tichosti odchádzali. Darmo sme do nich dobiedzali, začalo sa mlčanie a štúdium.

Kňaza sme volali páter, čo znamená po latinsky otec. Pátri sa s misionármi v kostole modlievali; tam sme tiež nechýbali. Myslíte si, že ľudia sa v kostole tvária len vážne, akoby mali zápal pľúc? Na Kalvárii to tak nebolo. Veselé príhody sa prihodili aj pri miništrovaní, keď páter slúžil omšu a miništranti miništrovali.

Raz, v neskorú jeseň, nás páter stretol na ulici, strčil nám do rúk nejaké papiere a povedal: „Naučte sa miništranciu a príďte na roráty miništrovať.”

Miništrancia sú latinské modlitby, ktoré miništranti naspamäť recitovali, a roráty sú predvianočnou omšou, ktorá sa začína ráno, za tmy. Pri štúdiu latiny sme sa zavreli do izby a na dvere dali ceduľu: „Nevyrušovať, vstup zakázaný, učíme sa miništranciu!”

Celá rodina chodila po špičkách — nemuseli sme pomáhať ani nás nehnali do úloh. Najrýchlejšie sme sa naučili hovoriť „amen”, to tam bolo aspoň desaťkrát. Ľahko sme si zapamätali aj iné: na „dominusvobiskum” bolo treba aspoň päťkrát povedať „etkumspiritutuo”. Horšie bolo s dlhým textom — konfiteorom, a s kratším, ale zložitejším — suscipiatom. V nich boli slová na lámanie jazyka. Hoci sme to päťkrát prečítali, nič sme si nezapamätali. Vyskúšali sme, kto je silnejší. Raz to bol Dede, raz ja, a keď Heci začula, že sa po latinsky bijeme, zavolala mamu, ktorá po slovensky povedala amen, a museli sme utierať riad.

Po trojnásobnom učení miništrancie páter povedal: „Za dva týždne sa dá naučiť aj celá Biblia, zajtra ráno pred šiestou vás čakám na rorátoch.”

„Ale ešte to dobre nevieme,” pripomenul Dede.

„Nič to, dám vám tabuľky, z ktorých to môžete čítať.”

Mama nás o pol šiestej mykala za štice. My sme niečo po latinsky zamrmlali a spali sme ďalej. O pol aj päť a pol aj desať sa všetko zopakovalo. Vonku bola tma, v izbe zima a v posteli teplučko. Mama rezignovala, nechala nás chrápať a na roráty išla sama.

Keď sa to opakovalo aj na druhý deň, páter odkázal, že nasledujúce ráno pošle ostatných miništrantov, aby nás do kostola zaniesli s posteľami. Tretieho rána sme preto vstali bez mučenia a šliapali sme do kostola. Obliekli nám miništrantské šaty, a pretože už bolo päť po šiestej, šikovali nás k oltáru. Už o šesť desať páter oľutoval, že nás zverboval. Aj to málo, čo sme vedeli, sme zabudli, a keď nám kostolník sľúbené ťaháky nedal, zmätok bol dovŕšený. Namiesto odpovedí sme stáli ako teliatka a čumeli na pátra. Ten nám najprv šepkal, ale keď pochopil, čo sme zač, odpovedal si sám. V rozospatých kotrbách sa nám všetko poplietlo — omšovú knihu sme prenášali v nesprávny čas, kľačali sme, keď sme mali stáť, a stáli sme, keď sme mali kľačať, no nie tam, kde to páter potreboval. Cengáčom sme zvonili tak, že ľudia boli popletení. Keď sme sa po omši vyzliekali z rúch, prišiel organista, pán Talent, a povedal pátrovi: „Také ródeo som ešte v kostole nevidel! Čo za somárov ste to mali pri oltári?”

Páter čosi zamrmlal, a keď organista zmizol, posmelil nás: „Nebojte sa, chlapci, nabudúce to bude lepšie.”

Skutočne, miništrantské kumšty sme sa naučili, iba s konfiteorom a suscipiatom to bolo zlé. Starší nám poradili, že nahlas máme povedať len prvé slovo „konfiteor” a posledné „nostrum”. Medzitým máme potichu hovoriť: raz, dva, tri... až po tridsať. Výborne to fungovalo, až raz prišiel pátra zastupovať kolega. Z mrmlania niečo zachytil, pretože po omši povedal: „Ešte raz mi povedzte konfiteor. Zdá sa, že to nevyslovujete správne.”

„Nech začne brat,” navrhol som, „on to vie lepšie.”

„Čo by som začínal, brat je starší, nech je prvý.”

„Začnite spolu,” povedal páter a my sme poslúchli.

„Konfiteor,” zaznelo v sakristii a nastalo ticho.

„Konfiteor deo omnipotenti...” posmelil nás páter.

Keď nám pripomínanie nič nepripomínalo, začala spoveď: „Ale, ale, matadori? Čo ste to pri oltári mrmlali, keď si na to neviete spomenúť?”

„My si na to vieme spomenúť, ale vám sa to nebude páčiť,” podotkol Dede.

„Prečo by sa mi to nepáčilo? Nebuďte skromní.”

Konfiteor, raz, dva... tridsať, nostrum.” Páterko sa už pri pätnásť smial, darmo sa premáhal. Na druhý deň nám dal sľúbené tabuľky, takže sme recitovali ako Cicero. Alebo sa to číta Kikero? Kto sa v tom vyzná, keď komunisti latinu zrušili? Dnes nie je latinčina ani v kostoloch, takže miništrantom sa žije. Ani roboty nemajú toľko ako my. Každý miništrant nosil krágeľ a sukňu rovnakej farby, na ktorej mal bielu košieľku — pelerínku. Kto prišiel neskoršie, a nám sa to stávalo, pretože sme bývali pri kostole, ten už nemal čas nájsť si vhodný mundúr. Vybral si potom príliš krátku minisukňu, alebo ju za sebou vláčil ako nevesta šlep. Valaška si raz stúpil na maxisukňu a pred oltárom sa roztiahol. Inokedy, keď kľačal, si sukňu prikvačil, takže mu spadla. Celý kostol sa vyškieral, keď uvidel krivé nohy v krátkych gatiach. Odvtedy sme ho volali maxištrantom.

Pištovi dal páter po príchode k oltáru biret, čapicu, aby ju zaniesol na miesto. Pišta si ju položil na holú hlavu, a nebyť veľkých uší, náhle stratí zrak.

Pri omši miništrovali dvaja hlavní: jeden s cengáčom, druhý s knihou. Ten s cengáčom bol dôležitejší, pretože musel na trojcengáči často cengať. Miništrant s knihou prenášal ťažkú knihu z jednej strany oltára na druhú - to nebolo zaujímavé. Pred miništrovaním bola diskusia, každý chcel ísť s cengáčom. Keď sa to nevyriešilo, vyhral ten, kto sa prvý postavil na cengáčovskú stranu. Partner sa potom musel postaviť ku knihe, takže funkcie sa rozdelili. Keď sa stretli tvrdohlavci a obaja sa postavili k cengáču, páter chytil jedného za ucho a na hrôzu babiek a radosť cengáčnika ho priviedol na voľné miesto.

Pred omšou si páter do knihy zastrčil pestrofarebné stužky, podľa ktorých našiel, kde ju má otvoriť. Keď prvýkrát miništroval Šuďo, stužky vytiahol, aby pri čítaní nezavadzali. Páter potom dlho listoval, kým našiel potrebné.

Zlozvykom miništrantov bolo žuť vosk. Žuvačky vtedy neboli, nezbedníci si strkali do úst kus sviečky, ktorý žuli ako kanadský hokejista Džuzbery na lavici hanby. S plnými ústami sa modliť nedalo, takže žuvanie, najmä hlavných miništrantov, bolo zakázané. Pri slávnostiach za hlavnými stáli postranní, medzi ktorými bývali žuvačkári.

Postranní nemali veľa povinností, iba chodili so zapálenými sviečkami, alebo aj bez nich. Keď páter odhalil žuvanie, vyhrešil vinníkov. Potom však videl, že bavia sa len tí, ktorí nežuli, lebo s plnými ústami sa nedá hovoriť. Žuvanie postranných sa preto tolerovalo, takže sme spredu vyzerali ako barani na paši. Postranní miništranti si nejednotne kľakali a vstávali, plietli nástupy a odchádzali ako stádo slonov — každý si v sakristii chcel vybrať najkrajšiu sviečku. Pri oltári im vosk stekal na kovové chránidlo, z ktorého ho zoškrabovali a strkali do úst. Inokedy si priškvarili vlasy a mihalnice, alebo horúci vosk vyliali susedovi na krágeľ. Komu sviečka zhasla, zapálil si ju od druhého. Raz sme si všetci sviečky navzájom pozhasínali, takže pri oltári nebolo ohňa. Darmo sa kostolník hrozil bakuľou na zhášanie sviečok, pomoci nebolo.

 

Husle a trúba

Počas Fuxových cvičení trpela celá rodina. Hrozné kvílenie jeho huslí vyvolávalo bolesti zubov.

Husle veľkých majstrov plačú, Fuxove plač vyvolávali. Husle brata rýchlo omrzeli a začali staré pesničky:

„Fuxo, cvič už konečne na husliach!“ rozkázala už po desiaty raz spoza dverí mama.

„Áno, mamičenka, už idem, už sa pripravujem,“ odpovedal nevinne a lúštil krížovku ďalej.

„Fuxo, ihneď začni s cvičením!“ zaznelo o päť minút.

„Už som chcel dávno hrať, ale neviem nájsť kolofóniu.“ Odpovedal ako Paganíni a ďalej hľadal – gumičky na prak.

„Okamžite hraj, aj bez kolofónie, potom si ju nájdeš!“ bolo počuť o ďalších päť minút a skutočne, z izby zazneli tóny, poltóny a picikáta, cvičenie začalo.

„Prečo hráš tak falošne?“ opýtal sa spoza druhých dverí tata, ktorý ich radšej neotváral, aby zúfalé zvuky nepočul.

„Nemám kolofóniu,“ chladnokrvne odpovedal Fuxo.

„Tak si ju, prosím ťa, niekde zožeň!“ rozkázal mu tata.

Kvílenie stíchlo a guma do praku sa hľadala ďalej.

„Prečo zasa necvičíš?“ začala búchať na dvere mama.

„Hľadám kolofóniu, tata mi rozkázal.“

Mama si vzdychla a pustila sa do prania ponožiek. O chvíľu za ňou prišla Heci s kolofóniou:

„Fuxo si ju schoval za Džonyho búdu, aby nemusel cvičiť.“

Mama mokrými rukami zobrala kolofóniu, zaniesla ju Fuxovi a vynadala mu, že si nedáva pozor na veci, ktoré mu obhrýzajú psy. Fuxo koktal výhovorky, pohrozil Hecine, nakolofónioval slák a začal cvičiť etudy. Mama videla, že sa polepšil a vrátila sa k praniu.

„Prečo si nenájdeš tú nešťastnú kolofóniu?“ zakričal tata, ktorý sa nemohol sústrediť na opravu písomiek.

„Však som si ju už našiel.“

„Tak prečo hráš tak falošne?“ nedal sa tata.

„Opýtaj sa Pišta-báčiho – to je také moderné cvičenie.“

Husliam u nás nikto nerozumel, preto sme sa museli uspokojiť s týmto vysvetlením.

„A okrem cvičenia nemáš aj nejaké teoretické štúdium?“ nesmelo sa opýtal tatuli.

„Mám, keď mi prikážeš, budem študovať,“ vynašiel sa Fuxo, položil husle na klavír a začal čítať Roháč. Všetci sme si oddýchli, iba mama, ktorá si zamĺknutie huslí vysvetľovala po svojom, zakričala:

„Prečo zasa necvičíš?“

„Tata mi rozkázal teoreticky študovať.“ Zaznela odpoveď, ktorá mamu nahnevala. Vstúpila do študovne, kde sa práve Fuxo šermoval s Hecinou. Namiesto šable držal nakolofóniovaný slák, Heci sa bránila pravítkom a kvičala ako pred chvíľou husle. Fuxo jasne vyhrával a nebyť mamy o chvíľu by Heci prepichol. Mama schytila metlu a pokúsila sa útočníka vyobšívať, ale ten chytil husle a začal cvičiť. Mama pochopila, že nemôže mlátiť hrajúceho umelca, preto sa s Hecinou vytratili. Po prvom stíchnutí huslí, ktoré na seba nedalo dlho čakať, sa všetko opakovalo...