Prísne tajné - Ako sme boli malí

(Literárny týždenník, č. 39-40, s. 10, 2007 - upravené)

Diskusné vystúpenie Jozefa Miklošku na sneme Spolku slovenských spisovateľov dňa 3. 10. 2007

Napriek problémom, ktoré naša spoločnosť, spisovateľská obec a každý starnúci penzista, aj ja, prekonáva, som veľmi rád, že už 18 rokov sú staré časy preč, že som slobodný, môžem hocičo napísať, povedať a publikovať, kamkoľvek cestovať a robiť si, čo uznám za vhodné. Tento stav je nezvratný, naše deti a vnuci budú žiť svoje životy, nie ako my, ktorí sme žili v totalite iné životy. Rád by som bol, keby ako v Taliansku, sa vlády menili, ale život išiel rovnako svojim tempom a smerom, bez strachu, nenávisti a závisti.

Nepáčia sa mi ľudia, ktorí stále iba plačú, hľadajú vinníkov a nepriateľov, na všetko nadávajú, všetko kritizujú. Zabúdajú, že celý svet, nielen my, je v problémoch. Nepáčia sa mi ani knihy, ktoré sa iba hrabú v odpadových košoch, perú iba špinavé prádlo, ale ho nevyperú, ktoré netypickými negatívnymi príkladmi znepokojujú ľudí a berú im chuť do života a radosť z neho. Národ očakáva od spisovateľov múdrosť, zrelosť, nadhľad, konštruktívne návrhy a pomoc pri riešení a prekonávaní ich problémov.

Nedávno, ako člen slovenskej poroty pre víťaza ceny Európska Strega som našiel vo viacerých knihách našich kandidátov na európske finále práve tento pesimizmus a deštruktívny tón. Taliani, s ktorými som päť rokov mal možnosť spoločne žiť a komunikovať, mi pri presadzovaní nášho umenia v Taliansku neraz povedali: nenoste nám sem to, čo sme tu už mali pred 30-timi rokmi. Prineste nám niečo nové, vašu skúsenosť z totality, ktorá nám a Európe chýba. Som rád, že slovenským víťazom Stregy sa stal aj môj typ – kniha Pavla Vilikovského: Posledný kôň Pompejí. Bude preložená do všetkých 21 jazykov EÚ, pre temer 500 mil. potenciálnych čitateľov.

Reťazec spisovateľ – vydavateľ – distribútor – kníhkupec nefunguje. Náš veľkodistribučný systém kníh je chorý, ponižujúci pre vydavateľov a spisovateľov. Získané knihy distribúcia nepropaguje, hoci berie z nich až 55% rabat, čo s DPH knihy predražuje, pričom na nich zarábajú tí, čo pre ich kvalitu nič neurobili. Systém predaja kníh len do komisie je diskriminačný a nerovnoprávny. Reklama, ktorá zostáva len na vydavateľovi, trápne zisťovanie, či je kniha predaná, pokorné čakanie na zaplatenie faktúr, atď. sú fakty, ktoré robia poddaných z autorov a vydavateľov. Dnešný model, že z knihy, ktorá stojí 100Sk ide 19% štátu, 40% tlačiarni, 40% distribútorovi a iba jedna koruna zostane na honoráre spisovateľovi, redaktorovi, fotografovi a grafikovi je neúnosný. Verím, že 10% daň, ktorá by mala byť nulová, zníži ceny kníh.

Hovorí sa, že Slovensko nečíta aj preto, lebo je chudobné, nemá peniaze na knihy. Vlani sa 40 miliárd Sk dalo na hazardné hry, 85% ľudí má mobily a dáva na ne miliardy, všetky obchodné centrá sú plné ľudí kupujúcich na základe agresívnej reklamy často zbytočné veci. Pre kultúrny národ by kniha mala byť žiadaným tovarom nielen pred Vianocami.

Nakoniec niekoľko konkrétnych návrhov:

• Ak nemáte vydavateľa pre svoje knihy, urobte si vlastné vydavateľstvo, vlastnú distribúciu, aj honorár si musíte sám dať. Mne sa to osvedčilo, so svojimi 5 knihami s veľkým nákladom som si zorganizoval doteraz 69 promócií a rodinných koncertov o knihách.

• Ak chcete vydať svoju knihu aspoň v malom náklade, odporúčam ju vydať v digitálnej tlačiarni, ktorá vám lacno vytlačí požadovaný malý náklad aspoň pre históriu a priateľov a pomôže Vám tiež v prieskume trhu.

• Ako terajší predseda Združenia katolíckych vydavateľov Slovenska s 21 vydavateľmi, ktorí ročne vydávajú asi 200 kníh, odporúčam „svetským“ vydavateľom, distribútorom a kníhkupcom s nimi spolupracovať. Kompetentným orgánom odporúčam ich pôvodnú slovenskú tvorbu tiež zaraďovať do literárnych súťaží. Napr. Silanov Dom opustenosti si doteraz nikto nevšimol.

• Odporúčam predávať knihy cez internet, vytvoriť si vlastnú osobnú stránku a písať do nej alebo využiť mnohé možnosti blogovania, najmä veľa mladých to číta. Potom sa nebudeme musieť uchádzať o priazeň šéfredaktorov a redaktorov, ponižujúco ich prosiť a urgovať. Internet sa onedlho presadí na úkor televízie, rozhlasu, iných médií, aj klasických telekomunikácii.

• Povinné výtlačky by mohli vydavatelia posielať na jedinú adresu, napr. na Ministerstvo kultúry, ktoré má ľahký prístup ku všetkým ostatným štátnym inštitúciám. Dotazníky na štátne dotácie pre knihy treba zjednodušiť. Propagáciu pôvodnej slovenskej tvorby treba robiť zdarma vo verejnoprávnych médiách, jednotnou dotáciou treba propagovať nové slovenské knihy aj bilboardami.

• Kníhkupectvo Slovenský spisovateľ a.s. na Laurinskej ul. 2 v Bratislave, slúži iba tým spisovateľom a vydavateľstvám, ktorí sú zadobre s pánom vedúcim. Je nenormálne, keď vo výklade majú viaceré exempláre rovnakej knihy, ale iné sa tam nikdy nedostanú. V minulosti som dostal od vtedajšieho predsedu Spolku p. Tužinského krásny list, v ktorom mi dal za pravdu a požiadal vedúceho predajne, aby zmenil svoju politiku – nezmenil ju. Ide o najatraktívnejšie miesto pre kníhkupectvo v Bratislave, ktoré má so Spolkom dlhodobú zmluvu, nevýhodnú pre mnohých vydavateľov a spisovateľov. Treba s tým niečo robiť tak, aby toto kníhkupectvo slúžilo všetkým slovenským spisovateľom.

Ako nový člen predstavenstva, ktorého si toto plénum s odratými ušami zvolilo, sľubujem, že budem presadzovať rozumné nápady bez ohľadu na to, kto ich vymyslí a komu budú určené.

Literárny týždenník v č. 39-40 z 28. 11. 2007 na str. 10 vydal „skrátenú verziu“ tohto príspevku, z ktorej vypadlo podstatné a objavilo sa tam to, čo som nepovedal. Aj s ich chybami publikovali toto:

Zistil som, že viacero spisovateľov rozmýšľa tak ako ja: keď nemáte vydavateľa, tak urobte si urobte vlastné vydavateľstvo a vydajte si svoje knihy. Funguje to aj vonku, aj tu. Je s tým trochu viac roboty, treba k tomu viac energie, ale dá sa to.

Ja som predseda Združenia katolíckych vydavateľov Slovenska, je to 23 vydavateľov. A veľmi som chcel z distribútorov našich aj iných vydavateľov, aby sme sa vzájomne prelínali so svetskými vydavateľmi a distribútormi. Proste vstúpili sme do Zväzu vydavateľov a kníhkupcov.

Vo verejnoprávnych médiách by mala mať priestor propagácia slovenskej tvorby psia povinnosť. Neplatiť za to 50 tisíc korún, ale jednoducho pôvodnú slovenskú tvorbu propagovať vo verejno-právnych médiách. Povinné výtlačky všetky posielame, roznášame atď., platíme poštovné, ale mohli by sme to dať na ministerstvo kultúry, alebo niekomu, a nech to rozpošle v rámci svojich úradných možností.

Predajňa Slovenský spisovateľ zásadne berie knihy len svojich spriaznených vydavateľov a autorov. Mnohí spisovatelia sú nahnevaní na to, že predajňa, ktorá je na krásnom mieste, ktorá by mala práve pôvodnej slovenskej tvorbe slúžiť, je veľmi úzko zameraná, a je proste iba pre vyvolených.

Tu by sme mali vyvinúť určitý tlak, aby slovenská pôvodná tvorba v tejto predajni prístupná v celom rozsahu, alebo aspoň v širšom výbere.