Dva roky bloger

 

Za básnikom a spisovateľom Ondrejom Metodom Luckým

 

V apríli 2008 ma Milan Koleják z Pezinka upozornil na temer 89-ročného básnika a spisovateľa, kňaza Ondreja Metoda Luckého, ktorý žil a tvoril v Bratislave. Po prečítaní jeho prekrásnej poézie, osobného vyznania v štýle najväčších slovenských básnikov, sme ho v máji 2008 spolu s jeho sestrou Máriou Škerlíkovou navštívili.

 

O všetko sa zaujímal, bol veľmi milý, až príliš pokorný. Nepohyblivý, od r. 2005 s amputovanou nohou, celé dni tvoril pri starom písacom stroji, dokončoval knihu o sv. Cyrilovi a sv. Metodovi. Sľúbil som, že vydám výber jeho poézie, väčšina jeho básní ležala v šuflíku vyše 50 rokov. Veľmi sa tomu potešil, aj ja som bol rád vydaniu prvotiny 89-ročného človeka.

 

Prisľúbil mi napísať úvod zbierky. V polovici mája mi poslal list Moja spoveď, úprimné svedectvo o svojom živote. Dal som sa do práce, knihu som chcel vydať v septembri, s publicitou a promóciou, za prítomnosti autora. Pri júnovom rozhovore s M. Kolejákom sme vyslovili nádej, že sa básnik jesene dožije.

 

...Ak na jesene môjho žitia spomínam –
oh, je v tom smútok? Iba smútok?
Navôkol fialové kvety kajúcnosti rozkvitli,
kajúce kvety lilavé –
ale to iba ja im vtláčam pečať smútku,
len ja som zmenil krásu kvetov na zdroj tiesne!...
Si smútok, jeseň, ležíš na srdci sťa márna túžba!
Šuchoriacemu lístiu hovorím a vetru šepcem,
v pnovisku ošarpaných stromov zmĺkol som.
Mlčím a vravím, mlčím a šepcem!
Ty moja jeseň! Moja mĺkva jeseň!...

(Jesenné variácie)

 

Počas letných mesiacov, s výnimkou konca júna, keď sa dávajú darčeky študentom, je o knihy malý záujem. Jesenné vydanie básni preto bolo racionálne, ale neskoré.

 

Po vrátení sa z dovolenky, rukopis básní som mal so sebou aj v bazilike sv. Petra, som v nedeľu 13. júla 2008 zatelefonoval M. Kolejákovi: posledné otázky a návrhy prednesieme autorovi vo štvrtok 17.7.2008.V ten istý večer mi M. Koleják zatelefonoval, napadlo mi, že už dohodol stretnutie. Dozvedel som sa však, že kňaz O. M. Lucký pred chvíľou zomrel v ružinovskej nemocnici. Osobné stretnutie s ním sa uskutočnilo na pohrebe v krematóriu 17.7.2008.

 

Vo štvrtok ráno 10.7. básnik pracoval na románe o solúnskych bratoch, dokončoval stať o sv. Metodovi, chýbalo asi 20 strán. Večer sa sťažoval na ťažkosti s dýchaním, syn ho zaviezol do nemocnice, kde v noci dostal ťažký infarkt. V nedeľu 13. júla 2008 o 20,20 hod. Ondrej Metod Lucký zomrel.

 

...Nútiš nás za ním žalostiť,
oh, sestra smrť,
že svoju pieseň nedospieva už,
že nechal roľu svoju napol zoranú,
hoc´ semä Božie ešte v hrsti mal,
už rozhodiť ho nestihol,
oh, sestra smrť!

Cez tvoju bránu pozval si ho k sebe Pán,
oh, sestra smrť,
tam svoju pieseň dospieva
a odtiaľ semä Božie rozhodí
na svoju roľu nedooranú
a rosu nebies pre ňu vyprosí,
oh, sestra smrť!
Oh, biela sestra smrť!

(Pieseň o sestre smrti, za Jozefom Šramkom, 6.6.1992)

 

Od mladosti do posledného dychu bol O. M. Lucký básnikom a spisovateľom. Rozvoju talentu a vydávaniu jeho diel zabránil komunistický režim, ktorý aj jeho život obrátil naruby.

Pretože Slovensko ho nepozná, spomeniem niektoré jeho životopisné údaje, viac ich bude v zbierke Spevy nádeje a radosti (DACO, 2008).

Narodil sa 21.11.1919 v Trstenej. Dvaja bratia, Dezider a Vladimír zomreli v r. 1999 a 2000, sestry Margita (*15.2.1922) a Mária (*27.4.1931) žijú na Slovensku. Literárne činný bol od gymnaziálnych časov. V r. 1936 vstúpil do rehole františkánov, za kňaza ho vysvätili 19.8.1945. Po likvidácii reholí v apríli 1950 bol tiež internovaný, do 7.5.1954 pracoval ako vojak v pomocnom technickom prápore (PTP). Po vrátení sa do Bratislavy mu zakázali kňazské pôsobenie a publikovanie literárnych diel.

 

a hlavu rozkuštrenú nakláňal,
k nebesiam vystrel dlane ošľahané búrkami
a spovedal sa nebu z bied.
Uprostred lúky kľačal kajúcnik,
k nebesiam dvíhal rozorvané temeno,
za kvety drobné, za trávu
i za nás všetkých žaloval,
že nevyrástli sme,
že nevyrástli sme a naša túžba márna je,
že nevyrástli sme a naša láska malá je.

Nechcel som poznať túto hroznú zem,
túžil som nespoznať zem bez milosti
a predsa si ma na ňu postavil,
dal si mi život, hoci som po ňom nebažil,
počul som Tvoje volanie
i keď som nechcel počuť o ničom.
Na deltách rieky večnosti
mal som Ti stavať chvály chrám,
nútený jedno miesto obývať,
ja, človek s dušou nomáda.
Kresal som skaly stvrdnuté,
jak vyšli z lomov tejto krutej krajiny,
ja, otrok, odsúdený k slobode,
ja, sluha, postavený na prestol...

(Videné na horizonte)

 

Pracoval ako robotník, 21.10.1958 ho uväznili a odsúdili za podvracanie republiky a náboženskú činnosť na 4 a pol roka väzenia vo Valdiciach. Po prepustení 11.5.1960 pracoval manuálne aj úradnícky. Po vystúpení z rehole, sa 6.2.1965 civilne zosobášil s Annou Klčovou (*10.1.1925, +19.11.2006), 19.5.1967 sa im narodil syn Vladimír. 15.9.1970 dostal písomný dišpenz z Vatikánu k cirkevnému sobášu, ktorý sa hneď uskutočnil. 24.11.1975 prekonal infarkt, 25.6.1982 odišiel do dôchodku.

V Meditáciách hľadajúceho istotu takto charakterizoval svoj život:

„Koľko ozajstnej radosti som zažil? V detstve, mladosti, v zrelom veku, v starobe? V kláštore, vo väzení, v továrni, v úrade, v spoločnosti, v osamelom súkromí? Drobné radosti v niekdajšej samote kláštora, aké - také úspechy v pastorácii, prvá tlačou vydaná knižka, potulky prírodou, pokoj v manželstve požehnanom kňazom, narodenie syna...“

 

Bol všestranným literátom: prekladateľom z latinčiny, taliančiny, nemčiny a gréčtiny, autorom divadelných hier, zostavovateľom modlitieb a meditácií františkánskej spirituality, básnikom, autorom najmä historických románov. Napísal prekrásne básne o svojom živote, aj o prírode, ktorá ho, ako sa priznáva, prinavrátila na cestu pokoja a vyrovnanosti. Bol tiež talentovaným maliarom – grafikom.

Vždy veľa študoval, najmä starobiblické dejiny a obdobie Veľkej Moravy. V poslednom období žil izolovane so synom, v stálom tvorivom nadšení ale s bolestným spomínaním na minulosť.

 

Iní sa budú chváliť bojom s tmou,
iní sa budú chváliť víťazstvami nad záľahou hrôz.
Iní ich budú chváliť za ich odvahu a čin
a iní budú na nich pyšní, že ich život nezlomil.
A ja sa schúlim pred ich slávou, pred ich silou
a budem mlčať, stisnem pery v mlčaní,
nikomu svoje clivé smútky nezradím,
nik nedozvie sa o tých drobných víťazstvách
i v tom, čo vyzeralo ako porážka.
Ostanem sám, ostanem skrytý vo svojom vnútri...

 

(Zo žalmov Jóba zblúdeného)

 

Z jeho diela sa niečo publikovalo do r. 1950. V r. 1991-1993 uverejnili Katolícke noviny viaceré jeho články: o svätých, prorokoch, cirkevných otcoch, fragmenty básní a recenzie kníh. V r. 2007 vydavateľstvo Serafín za sponzorovania rodiny a známych po veľkom úsilí jeho sestry Márie Škerlíkovej vydalo 1. diel biblickej trilógie Pútnici, ďalšie dva sú v príprave. Lenka Krištofčáková, gymnazistka z Trstenej, v rámci stredoškolskej odbornej činnosti vypracovala v r. 2007 prácu Ondrej Metod Lucký a jeho tvorba, v ktorej publikovala a výstižne komentovala viaceré jeho básne. Ako básnika ho prvý verejnosti odhalil básnik Teodor Kriška v Kultúre č. 1, 2008.

Keď som 17.7. prišiel na jeho pohreb, myslel som si, že nenájdem miesto na parkovanie. Na obrade bolo 20 ľudí, na kare sme boli 12-ti. Jediný reprezentant cirkvi, mladý kaplán bol v rozpakoch, nespomenul, že pochovávame kňaza. Hudba nehrala, príhovor mal jeho synovec Marián Lucký a ja.

Túžil som, aby Ondrej M. Lucký bol prítomný na promócii knihy svojej poézie, aby videl, že zbytočne netvoril. Na svoju slávu sa však už bude dívať iba z neba.

Sme jeho dlžníci. Aj ja som ho mohol viackrát navštíviť, napísať mu, zavolať. Viem, že za svojich priateľov sa sústavne modlil, cítili sme to. Som mu vďačný za úvod k jeho poézii, druhý list, ktorý mi poslal, som dostal až po jeho smrti. Na jeho návrh sa zbierka básní bude volať Spevy nádeje a radosti a bude mať dve časti: Meditácie hľadajúcej duše a Radostné stretnutia s prírodou. List z 27.6.2008, dva týždne pred smrťou, zakončil slovami: „Kiež sa Vám dielo, ktorému ste sa oddali, darí a kiež budete stále na pomoci tým zabudnutým, ako som aj ja...“

 

...Na vratkú loď som, pútnik osamelý, nasadol
a vlny odniesli ma na širokú vodnú pláň.
A odrazu som nevedel, kam pláva moja bludná loď,
či na ostrovy slasti, či na mĺkve, pusté sihote.
Tam kdesi v diaľke v opare sa strácal obraz zeme –
na nej som predsa predtým pevne stál!
Tam kdesi v diaľke pohasínal clivý plameň ohniska –
to on ma predsa predtým hrial!...
.....
Oh, dobre viem, že každú chvíľu na mňa volal Pán!
Nemôžem poprieť, že som počul Jeho stále volanie,
nemôžem povedať, že sluch môj zaprataný bol
virvarom hlasov, hrmotov a divých hlaholov.
Nad všetkým predsa jasne zvonil Pánov hlas,
prehlúšal haravaru sveta, hrmot sveta prehlúšal,
prehlúšal strašidelnú hudbu života...
.....
Lež zahorelo svetlo v temne môjho srdca odrazu,
zázrakom čas môj sa s časom večna premiešal
a ja znovu kráčam po chodníkoch svojho Pána –
kto o tom vie? či záleží mi na tom? –
už znovu uberám sa po chodníkoch Pána!
On, Večný, dostihol ma, cestu moju prekrížil
a náruč svojej lásky neskonalej otvoril,
zahatal tmy, čo okolo mňa toľké veky vírili,
pochodeň novú v šere môjho bytia zapálil...

(Zo žalmov Jóba zblúdeného)

 

Jozef Mikloško