Prísne tajné! - Ako sme boli Taliani

(Viera a život, č. 4, s. 25-27, 2007)

Quo vadis, Slovensko?

Na Slovensku sa prihlásilo ku katolíckej viere 68,9 % obyvateľov, z nich asi 20 % (možno aj menej) pravidelne chodí do kostola a praktizuje vieru, čo je 13,48 % obyvateľstva. Katolícka Cirkev teda venuje 13,48 % obyvateľstvu, t.j. 741.624 veriacim 90 % svojho úsilia. Prečo je to takto?

Keď sa pozrieme na posledných 70 rokov našej histórie, vidíme, že okrem veľa pozitívnych a obetavých činov a ľudí, vždy nás trápili aj nami zavinené a nikdy nepotrestané zlá. Vždy sa medzi nami našli ľudia a boli ich stotisíce, ktorí za výhody spolupracovali so zlom: patria k tomu nespravodlivosti počas Slovenského štátu a počas povstania, zločiny komunizmu – februárový puč, znárodnenie, násilné združstevňovanie, terorizovanie ŠTB, kradnutie majetkov po emigrantoch, normalizácia, činnosť Pacem in terris, aj zločiny porevolučného obdobia – korupcia, nemorálna privatizácia, tunelovanie, vykorisťovanie pracovníkov, ohlupovanie médiami. Za 50 rokov sa na Slovensku hodilo na smetisko vyše 1,3 mil. Slovákov. Drogy, pornografiu a prostitúciu tiež u nás nešíria Marťania. Iba zmena sŕdc ľudí a modlitby môžu zotrieť tieto rany a krivdy a zmierniť kliatbu, ktorá nás stála veľa sĺz a krvi.

Slovensko po 40 rokoch ateizácie zachránil jeho duchovný kapitál:

• dlhoročné modlitby, pôsty a vedomé obetované ťažkosti mnohých,

• veľké prenasledovania za vieru, tisícky rokov nespravodlivo väznených,

• tajná existencia v r. 1950 surovo zlikvidovaných reholí,

• desiatky tisícov zo zahraničia pašovaných náboženských kníh,

• publikovanie správ v zahraničí o prenasledovaní kresťanov,

• lavínové šírenie samizdatov,

• púte s desiatkami tisícov ľudí, väčšinou mladých,

• aktivita podzemnej Cirkvi, náboženské stretania detí, mládeže a rodín,

• pápež Ján Pavol II., ktorý poznal komunizmus a boj proti nemu.

Cirkev získala za totality veľkú autoritu, po revolúcii ju strácala, nedokázala využiť nové šance a možnosti. Neodsúdila nespravodlivosti v politike a ekonomike a nezastala sa kresťanov v politike, aj keď oni niesli ťarchu reštitúcií cirkevného majetku, organizovania cirkevných škôl, vyučovania náboženstva, ochrany života a boja proti potratom, za slobodu svedomia, atď. Revolúcia našla aj Cirkev nepripravenú na liberalizmus, útoky médií a siekt. Po reštitúcii majetkov sa málo pamätalo na ich využitie v prospech sociálnej činnosti, najmä pre ľudí na okraji spoločnosti. Sociálne aspekty zdôrazňované v encyklikách majú malý dopad na praktický život. Veľa peňazí sa dalo do betónu, málo do ľudí, ich vzdelania a do kresťansky orientovanej kultúry.

Sekularizácia prebieha aj u nás, dobro je brzdené materializmom, egoizmom, liberalizmom, konzumizmom, komunistickým myslením a manipulovaním médiami. Primitívna „kultúra“ ohlupuje najmä mládež, starými pastorálnymi metódami sa proti nej ťažko bojuje. Chýba dialóg o vážnych problémoch ľudí, zapojenie laikov, najmä žien, do služieb Cirkvi je nedostatočné.

Komunistický morálny marazmus zasial do nás semienka zla a závisti, ktoré majú u nás stále živnú pôdu. Ľudia sa medzi sebou vadia, ohovárajú sa a závidia si. Mnohí iba nadávajú a sťažujú sa, hľadajú za svoje neúspechy vinu len u druhých, nesnažia sa využiť nové možnosti k zlepšeniu svojej situácie. Máme veľa tradičného a zvykového kresťanstva bez koreňov, veľa nevzdelanosti a povrchnosti, v ktorej je Boh iba poistkou po smrti, ale naše myšlienky, slová a skutky nemá čo, azda okrem kostola, ovplyvňovať.

Ján Krstiteľ v Zeffirelliho Ježiš z Nazaretu povedal: „Skôr ako sa zmenia kráľovstvá, musia sa zmeniť ľudia“. Kráľovstvo sa zmenilo, ale ľudia zostali rovnakí.

Zmenu k lepšiemu môže urobiť najmä rodič, pedagóg a kňaz.

Rodičia majú privilégium, ktoré ani anjeli nemajú, že môžu spolu s Bohom stvoriť novú bytosť, ktorá by tu bez nich nebola, môžu jej byť príkladom, vyformovať ju, zasiať do nej semienka lásky, porozumenia a obete. Spolu s pedagógmi majú šancu dieťa vychovať dobrotou, prosociálnosťou a atmosférou lásky. Pedagóg môže prispieť k tomu, aby ľudia neboli iba chodiacimi encyklopédiami, ale tvorivými osobnosťami.

Opíšem víziu fungovania fary a farnosti – obdobné by malo platiť aj pre biskupské úrady a diecézy. Opakom vízie sú farnosti, kde okrem nedele kontakt s farárom nejestvuje, kde ľudia aj farár sú do seba uzavretí, kde sa nečíta a nepredáva katolícka tlač, kde farár často nie je doma a nenavštevuje rodiny. Pod slovom farár rozumiem farára, ale aj jeho široký tím pomocníkov – laikov.

• Fara má byť vždy otvorená, farár má byť vždy k dispozícii, stále pripravený slúžiť ľuďom, nielen veriacim, pomáhať im v ich ťažkostiach.

• Zvolená farská rada s rozdelenými zodpovednosťami funguje.

• Farár má skupiny aktivistov, ktorí akcie organizujú, zháňajú financie a propagujú ich.

• Po bohoslužbách, ktoré sú orientované na deti, mládež a dospelých, sa ľudia stretajú na agapé s kávou a koláčmi.

• Pred kostolom na fare, vo farskej knižnici sa vždy predávajú noviny, časopisy a knihy.

• Farár vedie ľudí k radostnej atmosfére v kostole aj mimo neho. Spoločenstvo pekne spieva, aj mládež sa dostane k slovu. Ľudia sa vedia modliť aj svojimi slovami, chodia na prijímanie, radi dávajú znak pokoja.

• Činnosť farára nespočíva len v omšiach, svadbách, krstoch a pohreboch. Organizuje náboženské stretnutia, spolkovú činnosť, má fungujúci zbor a divadlo, pripravuje športové podujatia. Chodí s ľuďmi na púte a výlety.