Spevy nádeje a radosti

Ondrej Metod Lucký

120 strán, brož., farebná obálka, DACO, ISBN 978-80-970030-0-5, november 2008

Prekrásna poézia, posmrtne (+13.7.2008) vydaná prvotina 89-ročného O. M. Luckého, nebývalé vyznanie v štýle najväčších slovenských básnikov. Tematikou a štýlom sú básne blízke G. Leopardimu, A. S. Puškinovi a R. Dilongovi. Obsah zbierky, úvod vydavateľa a autora a tri jeho básne sú medzi ukážkami.

Obsah

Kajúce kvety lilavé (Jozef Mikloško)

Moja spoveď



I. Meditácie hľadajúcej duše

Jesenné variácie

Videné na horizonte

Zo žalmov Jóba zblúdeného

Hovory s dušou

Pieseň zrodenia



II. Radostné stretnutia s prírodou

Malé Karpaty (1956)

Meditácia v ruinách Dobrej vody

Kráľova studňa

V zrúcaninách svätej Katarínky som bedoval

Súľovské skaly

Ľadový les

Duchovná očista (1956 - 1957)

Večerná cesta

Prepadlé údolie

Ostredok

Úplaz

Borišov

Smrekovica

Na prahu kostola

Momentky

Údolie Čierneho Váhu, Nízke Tatry, Veľká Fatra (20. - 31. 7. 1957)

Krásny kopec

Križná

Alpa Kyška

Ploská

Čierný Kameň

Rakytov

Šiprun

Malinô Brdo



III. Sedemradostná Panna Mária a sedem radostí Františka z Assisi

Radosť zvestovania

Radosť zjavenia

Radosť nájdenia

Sestra Chudoba

Závoj nevesty

Pieseň vďaky

Sestra Pokora

Prosba o pokoj

Pieseň o sestre bolesti



IV. Tri piesne

Žene

Igricova pieseň

Pieseň o sestre smrti



Dodatok

Sestra Mária Škerlíková

Sestra Margita Trojanovská

Rodák Milan Koleják

Študentka Lenka Kristofčáková

Básnik Teodor Križka

Rozlúčka synovca Mariána Luckého

Prievozník (Teodor Križka)



Kajúce kvety lilavé

Po prečítaní prekrásnej poézie 89-ročného kňaza Ondreja Metoda Luckého, ktorá vyše päťdesiat rokov ležala ladom, som pochopil, že ide o nebývalé vyznanie v štýle najväčších slovenských básnikov. Keď som ho v máji 2008 navštívil, o všetko sa zaujímal, bol veľmi milý, až príliš pokorný. Nepohyblivý, od roku 2005 s amputovanou nohou, s jedinou radosťou: tvorbou pri starom písacom stroji. Prísľubu vydania zbierky sa veľmi potešil. Sľub plním a rád vydávam prvotinu tejto u nás temer neznámej osobnosti.

Autor mi poslal obratom svoj úvod – úprimnú Spoveď o živote, v ktorom po vzoprení sa osudu dospel k syntéze hlbokej viery a lásky. Keby nebol jeho život taký bolestný, nebolo by ani jeho básní.

List z 27. júna 2008 zakončil slovami: Kiež sa Vám dielo, ktorému ste sa oddali, darí a kiež budete stále na pomoci tým zabudnutým, ako som aj ja...

V nedeľu, 13. júla 2008 náhle zomrel, promócii svojich básní sa nedožil: Hoc´ semä Božie ešte v hrsti mal, už rozhodiť ho nestihol...

Od mladosti do posledného dychu bol básnikom a spisovateľom. Rozvoju talentu a vydávaniu jeho diel zabránil najmä komunistický režim, ktorý aj jeho život obrátil naruby.

Bol prekladateľom z latinčiny, taliančiny, nemčiny a gréčtiny, autorom divadelných hier, zostavovateľom modlitieb a meditácií františkánskej spirituality, básnikom, autorom najmä historických románov.

Za svojich priateľov sa stále modlil. Túžil som, aby bol prítomný na promócii svojej poézie, aby videl, že zbytočne netvoril. Na svoju slávu sa však už bude dívať iba z neba.

Na jeho pohrebe bolo dvadsať ľudí, hudba nehrala, mladý kaplán nespomenul, že pochovávame kňaza, ktorému sme zostali veľa dĺžni.

Osudom, tematikou aj štýlom je blízky G. Leopardimu, A. S. Puškinovi, aj R. Dilongovi. V slovenskej poézii vytvoril zriedkavé tóny: pre chladné prsty kostlivca som si ťa, dieťa, chovala..., uprostred lúky kľačal kajúcnik..., a spovedal sa nebu z bied..., nútený jedno miesto obývať, ja, človek s dušou nomáda..., kajúce kvety lilavé..., smútok holých stien..., kým ešte nevieš nič o trpkej chuti umierania...“

Jeho Hovory s dušou sú mystickou analógiou Piesne piesní. Ľudsky nádherná je Meditácia v ruinách Dobrej Vody, o dozráňaných svedkoch časov dávno minulých. V básni Bedoval som v zrúcaninách svätej Katarínky hovorí, že je to symbol našich bludných dôb, a kladie otázku: Za čie to hriechy trpí tento zhanobený chrám? V puškinovskej Večernej ceste pri ceste temnel strom, zmenený v tichý žiaľ.... Z potuliek prírodou cítiť tiché tajomstvá: voňala tráva, lesov tiene..., slnko sa skláňa k jahodám..., hojdá sa rozvlnená tráva, kolíše priestor nesmierny..., nebo jak tiché oči ovečiek..., spiežovec, čo v diaľke zvoní, napája smútkom rozlúčky.

Názov zbierky a jej rozdelenie na časti navrhol autor v poslednom liste. Meditácie hľadajúcej duše, až na stvoriteľskú Pieseň zrodenia, prinášajú autobiografické básne plné bolesti, nostalgie a smútku, ale aj viery, radosti a nádeje. Radostné stretnutia s prírodou obsahujú spomienky na prechádzky Slovenskom, ktoré ho prinavrátili na cestu vyrovnanosti a pokoja. V tretej časti sú vybrané tri básne z dielka Sedemradostná Panna Mária, o ktorých autor povedal: Fascinuje ma prepojenie radosti a bolesti v živote Panny Márie i v živote každého z nás, lebo radosť zvyčajne predchádza bolesť a bolesť je zasa zárukou a predpokladom budúcej radosti. Preto sú pojmy Sedembolestná a Sedemradostná Panna ekvivalentné a patria spolu, ako spolu patria v našom živote chvíle neúprosnej ťažoby a chvíle utešlivej pohody. Ďalšie tri básne sú zo zbierky úvah a poézie Sedem radostí svätého brata Františka z Assisi a posledné tri zo zbierky básní Spomienky na svätého brata Františka.

Záverečné Tri piesne obsahujú básne: Žene, Igricovu pieseň a Pieseň o sestre smrti. Za piesňou plnou vďačnosti a lásky nasleduje posolstvo blízke Slovákom a báseň, ktorú autor napísal 6. 6. 1992, pri príležitosti smrti svojho bratranca Jozefa Šramka.

Záverečné spomienky na autora sú od sestier Margity Trojanovskej a Márie Škerlíkovej, priateľa Milana Kolejáka, študentky Lenky Kristofčákovej a básnika Teodora Križku. Zbierku uzaviera rozlúčkový prejav synovca autora Mariána Luckého na pohrebe.

Leť knižočka svetom, nájdi si čitateľov, poteš ich a vytvor cestu pre vydanie rozsiahleho diela Ondreja Metoda Luckého.

Jozef Mikloško, vydavateľ





Moja spoveď

Spomienky, to je oblasť nášho života, ktorej nik neunikne. Niekedy sú radostné, inokedy bolestné, ale neostáva iné, ako ich prijať také, aké sú. A moje spomienky? Tu sú v krátkosti:

Moje rodisko je krásna Orava, mestečko Trstená, rodisko géniov ako boli Hugolín Gavlovič, Rudolf Dilong a iní (tým nechcem povedať, že aj ja k ním patrím!). Potom nasledovalo pokojné detstvo v spoločenstve štyroch súrodencov, ľudová škola a štvortriedne gymnázium v Trstenej. Tu sa skončila prvá etapa môjho života, tichá a príjemná.

Nasledovala druhá etapa, už vzrušujúcejšia a plnšia. Vstúpil som do františkánskeho rádu a po absolvovaní noviciátu prišlo gymnaziálne štúdium v Malackách ukončené maturitou, nechcem sa chváliť, ale s vyznamenaním. Jeden z mojich profesorov sa vtedy vyslovil: Vyniká vlastnou literárnou tvorbou, preto sme mu zlepšili známku z matematiky, nechceli sme mu pokaziť vyznamenanie.

Matematika bola mojou hrôzou, bol som rád, že sa na teologickom štúdiu neučí.

Už na gymnáziu som písal básničky a malé lyrické prózy, uverejňované v školských časopisoch. Po vysviacke som sa nasťahoval do Bratislavy, kde som mal dosť možností i času venovať sa písaniu. Boli to verše, uverejňované v rôznych časopisoch, ďalej divadelné hry, napísané pre ochotnícke divadielko, ktoré som viedol. Beatrice, Kým neprišlo svetlo a Biely obláčik a Duše biele, bielučké vyšli aj knižne. V tomto období som sa venoval hlavne prekladateľstvu. Boli to františkánske diela: Kvetinky sv. Františka, Spisky sv. Františka i román F. Timmermansa Brat František. Tiež preklady o osobnostiach kresťanstva: sv. Bonaventúra, sv. Anton, sv. Bernardín Sienský a ďalšie, spolu sedem kníh, vydaných najmä Spolkom sv. Vojtecha. Išlo o preklady z latinčiny, taliančiny a nemčiny. Priznávam sa, bol to krásny úsek môjho života, aký sa už viac nevrátil.

Ďalšia etapa života bola nečakaná. V noci z 13. na 14. apríla 1950 prepadli štátne zložky všetky kláštory a rehoľníkov odvliekli do koncentračných táborov. Život, ktorý bol dovtedy pokojný, sa zrazu zmenil. Najprv to bola vojenská služba v oddieloch tzv. čiernych barónov, pozostávajúca z kopania zákopov, po jej skončení práca v továrni, prerušená štyri a polročným uväznením za podvracanie republiky a náboženskú činnosť. Po prepustení z väzenia som nastúpil do zamestnania v niekoľkých podnikoch, na manuálnu a neskôr i úradnícku prácu. To je však vedľajšie, človek sa prispôsobí, keď musí.

Ťažšie to bolo po duševnej stránke. Pokúsil som sa o stvárnenie týchto chvíľ v básni Zo žalmov Jóba zblúdeného. Sú tam vety:

To moje oči nespoznali jagot prišlosti...

...a zúfali si v tme, v onen hrozný deň...

...kedy som rozhodoval o sebe!

Rozhodol som sa pre odchod,...

Áno bol to čas, i keď čiastočného vzoprenia sa dovtedajšiemu životu.

No Boh bol milostivý a po nedlhom čase zažiarilo mi Jeho svetlo:

... a srdce moje znova vládze milovať

a duch môj znova vládze priblížiť sa Pánovi!

Tento môj nový život pretrval, chvála Bohu. A táto nová pohoda mi vnukla nové piesne, novú chuť písať.

Čo sa týka veršov o krásach slovenskej prírody, to sú spomienky na časté putovanie po našej krajine. Podľahol som im, priťahovali ma a dávali mi to, čo som najviac potreboval - ticho a pokoj. A nazdávam sa, že môj návrat sa začal práve tu, v kopcoch i na trávnatých a lesných kútoch rodného Slovenska.

A čo ďalej? O rok ma čaká deväťdesiatka, amputovaná noha ma núti viesť sedavý spôsob života, a tak mi zostali iba spomienky na minulosť, radostné a smutné, ale mám aspoň na čo spomínať.

Ondrej Metod Lucký





Jesenné variácie



Prológ



Ak sa ti v srdci smútok zahniezdil,

nie, tieto verše nečítaj

a nerozmnožuj svojich smútkov kráž,

nesýť sa krvou z mokvajúcich rán.

Ak Boh ťa trýzne ušetril,

teš sa a na tvár moju zabudni,

tak ako ja už na ňu zabúdam.



Ak na jesene môjho žitia spomínam –

oh, je v tom smútok? Iba smútok?

Navôkol fialové kvety kajúcnosti rozkvitli,

kajúce kvety lilavé –

ale to iba ja im vtláčam pečať smútku,

len ja som zmenil krásu kvetov na zdroj tiesne!

Na lupene fialové vlhké pery pritláčam,

chýba im príchuť rozchýlených pier,

chýba im príchuť raja.

Si smútok, jeseň, ležíš na srdci sťa márna túžba!

Šuchoriacemu lístiu hovorím a vetru šepkám,

v pnovisku ošarpaných stromov zmĺkol som.

Mlčím a vravím, mlčím a šepkám!

Ty moja jeseň! Moja mĺkva jeseň!

Ach, srdce, mlč! Nad fialovým kvetom nepokoja mlč!



Tu kdesi rástol ohnivý kvet lásky! Kedysi...

Keby som vedel, Bože, uhádnuť,

koľko už vekov prešlo od leta do tejto jesene

tu v srdci rozbitom na miriády nepokojných atómov,

tu v srdci, pretavenom v stáročiach,

koľko ich to už prešlo od leta do tejto jesene?

Čo zvädlým lístím na konároch stromu otriasa,

je vietor mojej duše...

Čo žltohnedé svetlo vrhá na lístie,

je mojej duše lampa zastretá.

Čo dvíha ošarpaný konár k oloveným nebesiam,

je mojej duše beznádej.



Nie, nezašlo ešte všetko poza padajúci okruh šera,

je ešte so mnou pieseň, srdce si ju nevedomky nôti,

nehybné pery si ju prespevujú –

nie, ešte neodišlo všetko za čierťaže tmy.

Tú pieseň strach si nevynútil,

tú pieseň radosť nevyniesla na povrch,

rinie sa z neznámeho mlčania a samoty,

čo nie je prázdna, lebo smútok sídli v nej.

Lež ani smutná nie je moja pieseň,

sťa vlny rieky plynie pozdĺž brehov mlčania,

a pozdĺž brehov radosti a brehov tiesne,

má príchuť všetkého, čo vlastní srdce človeka.

Neprišiel som sa hádať s tichom jesene,

prišiel som hľadieť len a tíško načúvať.

Kde inde zaznie hlas, čo vraví iba krásou?

V neviditeľných priestoroch sú rozvešané nitky hovoru,

narážam na ne, znejú ako echá svetov vzdialených.

Načúvam s duchom zasiahnutým úžasom

a so mnou padajúce šero načúva.



Za hranou tmy a svetla stráca všetko zemskú tiaž,

vznáša sa, uplýva na snových vlnách večnosti.

Už niet tu hmoty putnajúcej zrak a myšlienky,

tu končí jestvovanie, kráčam šerým oblakom,

keby som ruku vystrel, nedotknem sa tvojho tela,

len srdcom sa ťa môžem dotýkať,

keby som prevravel, nepočul by si moje slová,

hovoriť môžem iba srdcom, iba vnútrom môžem rozprávať.

Tu je ten okraj všetkého, tu začína už básnivosť,

tu vládne zabudnutie, prečiarknutie všetkého,

tu čnie kolmá stena hlbín, zastavíš sa nad nimi,

no iba na chvíľočku, vykročíš a miesto chôdze začne let.

Hľa, už aj šerý oblak rozplynul sa v nenávratne,

je iba prázdno priestorov a sen...

je všetko preč, myšlienok niet a nieto slov,

niet smútku, ani radosti už niet,

niet pút, niet bolesti, niet krás,

ničoho už niet! Ničoho už niet!

Iba to oslnivé, bolestivé vidno predo mnou,

iba to svetlo prchavé – a je to Láska!

Ničoho, ničoho iného už niet!



Ale aj táto pieseň umĺkla, je koniec extázy,

už vstaň a odíď, odíď preč!

Toto je druhý okraj hlbiny

a je tu všetko zas, čo účasť na sne nemalo!

Kvet fialových spomienok i ťarcha hmoty,

nie, nepominulo sa nič!

I ja som zasa tu a nezmenene kráčam batkavo

a vôkol rozbíja sa okruh krásy na spleť temných šmúh.

A predsa bolo tu to rozprávkové vidmo, jestvovalo,

na všetkom predsa ležia ešte jeho záchvevy!...

Pozri mi do očú, čo vidíš v nich?

Hľadíš a neusmievaš sa! Hľadíš a nemáš v očiach jas!

Všetko je znovu v krážoch jesenného smútku vnorené!

Mlč, srdce, mlč!





Meditácia v ruinách Dobrej vody



Kedysi žil si, svedok časov dávno minulých.

Lež načo privolával späť, čo veky vzali v plen?

Pominul čas tvoj, modrá báň sa klenie ponad ruiny,

nádvoria tvoje spustli, jašterička vchádza v sieň,

kde hodovali králi. Rozpadol sa strmí val,

pohasla pochodeň, čo v koridoroch temných horela,

umĺkol cvengot gitár, bezstarostný ženský smiech –

siatba, čo vekmi klíčila a rástla, dávno dozrela,

ostal len smútok holých stien

a nad nimi – planúca slnka pochodeň.



Ožili ešte raz tu všetky kontrasty,

Keď stál som na závaloch skál,

čo boli niekedy ľudským príbytkom.

Ľahučký vietor jemne načechral

zelené vlasy burinám, čo úchytkom

tu medzi kameniami vyrástli –

a ľudia-tiene vyšli znovu za svetlom.



Spieval si oráč na hlinistej úvrati:

- Svieť, slnko, zhora prihrievaj

a zemi mojej život daj,

nech rastie siatba bujná, zrosená.

Večerom prídu kosci z kosenia,

upracované ruky zložia na stole

a vôkol bude posvätne jak v kostole,

len občas splaší soví škrek

melancholické oči kravičiek.



Hovoril panoš:

- Madam, manžel váš

a pán môj odtiahol dnes do boja.

Vo vetre triasol sa mu chochol z pier,

na tvári ležal úsmev z prazdroja

bojových vekov dávnych.



Šeptalo dievča pod horou:

- Kvietoček drobný, povedz, kde je milý môj.

Vyžeň mi z duše nečakaný nepokoj.

Ta šiel mi do boja, lež vráti sa?

Nečaká darmo moja stuha farbistá,

čo pre neho som vyšila?



A vravel pastier na trávnatom úbočí :

- Sám ostal som so stádom ovečiek,

a sám som, keď sa vrhne dravý vlk

na zviera bezbranné... Pst, ani muk!

Akoby z hory čosi temne volalo!

Žehnám sa krížom: V mene Otca na nebi,

ktorého celé tvorstvo neprestajne velebí...

Hľaď, vidíš? Ihneď mátať prestalo!



Pobozkal otec dieťa v kolíske:

- Si moja krv, môj malý syn,

a budeš vojak ako otec tvoj.

Matka chce kňaza, ale neznížim

ťa takto, prisahám. Len boj

a pole boja dôstojné je človeka.

Taká je sudba mužov odveká!



Žialila vdova stará za synom:

- Tak som ťa, dieťa, chovala

pre chladné prsty kostlivca?

Šatôčky detské som ti snovala,

bájila s nádejou: Hľaď, obzri sa,

tú všetku krásu stvoril Boh

a tvoja je, keď pôjdeš lúčinou...

Pre chladné prsty kostlivca

som si ťa, dieťa, chovala!



Klonil sa veľmož k truhliciam:

- Tu som vás ukryl, moje poklady,

v hlbokej skrýši podzemnej.

Vravím si teraz: Smej sa, duša, smej,

máš všetko! Zlato nezradí.

Ach najkrajší zo všetkých snov:

Ponoriť takto ruky do truhly

a presypávať rozcvendžaný zlatý kov.



A kňaz sa modlil pred krížom:

- Zachovaj, pane, tento svet

v hlbokej bázni pred Sebou.

Dnes tu sme, plní radosti

a zajtra s dušou nesmelou

pred Tvojou súdnou stolicou.

Zachráň nás od márnivých slov a

zacloň pred bytosťou zlou!



Zubami škrípal v hladomorni nevoľník:

- Pretože chcel som pravdu vydobyť,

vrhli ma páni zeme do okov.

Začo tu musím v špine hniť?

Kde skryl sa spravodlivý Boh?



A v cele meditoval mních:

- Dobre si všetko stvoril, Pane na nebi,

i potôčkom dal tiecť i rašiť zeline,

i slnku svietiť, horám vrhať tieň.

Kto pravdu hľadá, nezhynie.

Živíš ho ako vtáčatá a kvetiny od jari prelestnej až do zimy.



Spievala pastierôčka na stráni:

- Zapadá slnko za obzor,

ovečky moje, hor sa, hor,

čaká nás nočná tíš.

Kto dobrý si, v nej nezblúdiš.



Družina poľovníkov volala:

- Ta, v lesnú húšť
ponor sa, mladá družina,

na bystrých koníkoch.

Štekot psov vracia dolina!

Napnite tuhé tetivy a dajte strelám správny smer.

Krv búri v žilách divoko,

ranená skučí zver.



I skláňali sa hlavy pri Omši:

- Toto je moja Krv, Pán hovoril,

pite ju s dušou očistenou od hriechu.

Kto si ju niekde spotvoril

v špinavom sveta pelechu,

nech neblíži sa k Svätému

a neuráža Lásku nesmiernu.



Spievali vôkol stolov opití:

- Len raz si živý, preto pi
a teš sa z jedla. Užívaj,
čo užiť vládzeš, nezaspi
pri stole plnom, nalievaj

a pi a nalievaj si zas.

Jestvuje múdrosť jediná:

Uži, čo môžeš, žiješ iba raz!



Siroty o almužnu žobrali:

- Daj že nám chleba, gazdiná,

a Boh ti stonásobne odplatí.

Hlad vždy je nedôstojný človeka,

lež chápe to, kto šliape všetky ohľady?



Naliehal vášňou zdrvený:

- Poď, nedozvie sa o tom nik...

Čo by si nešla?... že to hriech?

Eh, dosial žiaden nemravník

nikomu nebol ešte na posmech!



A v cele bičoval sa rehoľník:

- Odpusť mi, Pane, slabosti,

na moje hriechy zabudni.

Často ma opantá cit zákerný

a zloba prenikne až do kosti.



Lež chcem byť čistý, tvoj,

preto ten bičov krutých zvoj,

ktorým si telo rozdieram.

Daj silu znovu začať budovať

z bezmoci mojej svätý Boží chrám !



Kto z ľudí-tieňov pravú pieseň o živote zaspieval?

Bolo tu všetko: smiech a plač, i modlitba a hriech.

Plakal i smial sa ten, kto šťastia plnú náruč mal,

i ten, kto márne čakal celý život na úspech,

a v každom zápasilo nebo so zemou.

Ty, doráňaný svedok časov dávno minulých,

ohýbal si sa ťarchou bolesti i lásky nesmiernou –

a my ? Ach, nič sa nezmenilo: radosť ostala nám, lež aj vzdych,

a modlitba sa ďalej bezo zmeny s hriechom preplieta.

Čo bolo, je, i čo pominulo, nezaniklo zo sveta!





Žene



Tú pieseň ešte musím zaspievať,

tie slová ešte musím vysloviť,

pre teba, moja nevtieravá, tichá láska,

pre teba, peruť mojej záchrany,

tú pieseň ešte musím zaspievať.



Tam som ťa stretol, kde už bola noc a všetko vo mne

bolo zmätené

a všetko bolo spustošené, vyprahnuté ako pustatina

bez brehov.

Tam som ťa stretol, kráčajúcu pokorne a ticho svojím

životom

a upol som sa na teba, ako sa vinič na svoj stĺpik

upína

a vzpínal som sa z poníženia dohora a vzpínal som sa

z temnôt dna

ku svetlu, ktoré z tvojich očí, pokorných a tichých

očí žiarilo.

A potom prišiel zázrak tvojich rúk!

Pominul zmätok, rozplynul sa súmrak, zmizol osteň tiem,

zarástla kvietím púšť a pustatina bylím ticha zakvitla!

Oh, zázrak tvojich rúk!

Hľa, ja som do nového rána vykročil po nociach beznádeje!

Oh, zázrak tvojich požehnaných rúk!



Vnímam ťa ako pieseň, čo sa ponad brehy môjho žitia

prestrela a príkrosť jeho svahov zmiernila.

Vnímam ťa ako vodu, vzduch a zem a nebo, živly bytia,

čo pretekajú púšťou môjho života.

Vnímam ťa ako dar, dar jediný v dňoch prázdnoty a zúfania.

Vnímam ťa ako požehnanie, ako pocel lahodnosti

v zmätkoch dní.

Vnímam ťa ako pokoj, ako utíšenie vĺn a búrok života.

Vnímam ťa ako lásku nachýlenú nad belčovom rodiacej sa

nádeje.

Vnímam ťa storako a stále novo, stále od začiatku, stále

prudko a stále pokojne.



Prichádzam tíško, keď sa izbou šíri vôňa kávy,

ty sedíš zasnívaná pri stole.

O čom to tvoje oči snívajú?

Nie je v nich odraz nepokoja, iba iskra tichej pokory,

nie je v nich trpkosť, iba uhrančivá dôvera,

nie je v nich odsúdenie, iba mäkká oddanosť

a nekonečná spriaznenosť a nekonečná nádej

a nekonečná láska, hlboká a mĺkva, veľavravná svojou

mĺkvotou!

Ach, tvoje oči, tvoje studne vnútra, zmierené

a zmierujúce!

Ach, tvoje oči!



Srdce máš na perách, keď sa s nehou privrávaš kvetom

a pohládzaš ich rukou mäkkou a láskavou

a vdychuješ im životnosť a trvalosť a krásu...

taká si k životu, taká si ku mne, taká si ku kvetom!

Srdce máš na perách, keď sa s nehou privrávaš kvetom,

vyrástli farebné a krásne na záhonoch tvojho života

a sú v nich tvoje dni a tvoje noci, zmĺknuté a pokorné,

a sú v nich tvoje útechy a bôle, tvojej duše priepasti,

a sú v nich svedectvá tvojej plnosti a hĺbok vcítenia,

hlbokej lásky ku kvetným snom.

Srdce máš na perách,

keď pozývaš ma hľadieť na zázrak,

že po úpornej zime rozvinul sa prvý kvet.



Videl som, ako sa skláňaš nad postieľkou nášho syna,

a zamiloval som si tvoje natešené oči.

Videl som, ako s láskou hladkáš vlásky nášho syna,

a zamiloval som si tvoje mäkké ruky.

Videl som, ako s nehou tíšiš plače nášho syna,

a zamiloval som si tvoje tešiteľské ústa.

Videl som, ako s láskou vinieš k hrudi nášho syna,

a zamiloval som si tvoje materinské srdce.

Videl som, ako s láskou túžiš po blízkosti nášho syna,

a zamiloval som si tvoje citlivé túžby.

Videl som, ako s láskou myslíš na budúcnosť nášho syna,

a zamiloval som si tvoje krehké sny.





LITERÁRNE DIELO ONDREJA METODA LUCKÉHO



Práce vydané knižne :

Boh moje všetko, modlitbová kniha františkánov, Prešov 1948.

Serafínska cesta, modlitbová knižka terciárov, Prešov 1949.



Pôvodné diela:

Beatrice, mystérium v 2 obrazoch, Seraf. svet, Prešov 1946

Kým neprišlo svetlo, hra v 7. obrazoch, Seraf. svet 1947

Biely obláčik, hrá v 3 dejstvách, Seraf. svet, Prešov 1947

Duše biele, bieľučke, poviedky o sv. Františkovi, Seraf. svet, Prešov 1947



Publikované preklady :

F. Timmermans: Brat František, z nemčiny, Seraf. svet, Kremnica 1943

Kvetinky sv. Františka, z taliančiny, Krúžok Bonito, Žilina 1944

P. Bargellini: Sv. Bernardin Siensky, z taliančiny, Seraf. svet, Kremnica 1944, reedícia Serafín, Bratislava 2005

Spisky sv. Františka z Asisi, z latičiny, Krúžok Bonito, Žilina 1946

Slová otcov púšte, z latinčiny, Seraf. svet, Prešov 1947, 2. vyd. Serafín, Bratislava 2003

Sv. Bonavertúra: Putovanie mysle k Bohu, SSV Trnava 1949

Sv. Atanáz: Život blahoslav. Antona, z latinčiny, SSV Trnava 1950



Nepublikované rukopisy:

Parafrázy biblických dejín (1985 – 1989)

1. Pútnici – kniha brieždení, Serafín, Bratislava 2007

2. Vládcovia – kniha o súmraku (v tlači)

3. Zvestovatelia – kniha o svetlách v tme

Biblické príbehy : Pútnik v krajine svetla ( Abrahám), Vrch, Pustina (Mojžiš),

Staviteľ chrámu (1987, úryvky uverejnené v Katolíckych novinách, 1992-93)

Osamelosť Vladykov , balady o vládcoch Veľkej Moravy (1988 – 1990)

Veľkomoravské poviedky: Vladyka Pribina, Knieža Mojmír, atď.

Poviedky: Hlas neumierajúci, Muž zo sna, Pustovník na sv. Kataríne, atď.

Meditácie hľadajúceho istotu, 26.11.1989 – 30.11.1990, 81 s.

Fragmenty meditácií a úvah, 1991, 23 s.

Boh moje všetko, zamyslenia nad omšovými evanjeliami, 2007, 188 s.

Sv. Cyril a sv. Metod (77.s, nedokončené, prerušené smrťou)



Poézia (okrem básní v tejto zbierke, nepublikované diela sú):

Spomienky na sv. brata Františka, 25 s.

Sedemradostná Panna Mária, ružencová modlitba, 11 s.

Sedem radostí sv. brata Františka z Assisi, 2007, 38 s.



Nepublikované štúdie:

Veľká Morava ( prehľad dejín v r. 814 – 905)

Starý zákon (Palestína, Mezopotámia, Egypt)