|
|
Po návrate z Talianska v októbri 2005 vo mne
zostala nostalgia za decembrovými mimózami, za kvetmi a pomarančmi na
jednom strome, za fialovými múrmi bugenvílií, za šumom mora, západmi
slnka, za plným mesiacom v korunách pínií, aj za prenikavou, ale krátkou
vôňou odtrhnutého lista citrónovníka. Uvedomil som si, že nastal čas
prestať žiť doterajším tempom, že treba konečne robiť to, čo som doteraz
nestihol, zariadiť si život podľa svojho srdca. Prestalo ma baviť všetko
sledovať a komentovať, písať články, tlačiť sa do médií, vymýšľať
projekty a zháňať na ne peniaze.
Rád si prečítam dobrú knihu, vypočujem si
peknú hudbu, som sám so svojimi myšlienkami, rád stretávam deti a
mladých, aj iných zaujímavých ľuďí. Rád napíšem niečo pekné, hrám sa so
slovami a vylepšujem text. Futbal, stolný tenis a atletika ma tiež
bavia, vyhrať aj prehrať, aj pripraviť kultúrnu akciu, ktorá ľudí
zjednotí, poteší a pripomenie im, že život je krásny.
Z Talianska sme priniesli šípovú ružu z
úpätia Vezuvu, azalky z Ríma, biele orchidey, fialovú bugenviliu, malú a
veľkú palmu a neznámy strom zapletený do štvorvrkoča.
Šípová ruža v zime vyhnala tri ruže,
spomienku na Neapol, Vezuv a Capri. Azalky farby purpúra kardinálov
bývajú na Španielskych schodoch, kvitnú ale nevoňajú. Biele orchidey
nádherne kvitli šesť mesiacov. Potom opadli, zdalo sa, že po záľahoch
snehu sa nespamätajú. Zrazu sa však prebudili, pustili zelené konáriky,
na nich si urobili uzlíky, tie rástli, až ich bolo dvakrát osem.
Začiatkom leta sa z nich vykľuli prekrásne biele kvety. Bugenvilia mala v
Ríme veľa listov a fialové kvety. Kvety rýchlo opadli, v zime aj listy.
Jarné slnko ich trochu oživilo, ale kvety, smutné za rodným juhom
nevykvitli. Chýbalo im rímske slnko, hladiace celý rok margarétky z
Ponte Milvio, ktoré vydržali mesiac vo váze. Malá palma živorí, nevie si
zvyknúť, papraďovité listy majú žlté škvrny. Snažíme sa je pomôcť, ale
nedarí sa nám. Druhú palmu sme dostali v Ríme pred šiestimi rokmi, bola
malá a vystrašená. Aj tu stále rastie, má poldruha metra, na Slovensku
sa jej páči, treba ju chrániť pred škodcami. Štvorvrkočový strom stratil
na slnku temer všetky listy, potom vyschol a zomrel v ľútosti za
domovinou.
Po dvoch a pol roku pobytu doma sa palmy
držia. Orchidey rok spali, zrazu koncom roka 2007 ožili a dnes už
niekoľko mesiacov bielunkými papuľkami osvecujú obývačku. Bugenvilia sa
v lete 2007 zazelenala, meria už ako ja. Tmavo zelených mäsitých listov
mala nadostač, koncom leta kde- tu nesmelo prvýkrát vykvitli aj fialové
kvietky, krásne ale nevoňavé. Oproti vodopádu talianskych sú iba
ševelením dáždika na vyprahlú zem. Keď sme ich skryli na pozdnú jeseň
2007 do izby, listy hneď opadali, ale na suchých konárikoch už o
niekoľko dní zarašili svetlozelené nežné listy, ktoré sú tam aj vo
februári 2008 – zázračné znovuzrodenie!
Som šťastný, spokojný s tým, že pred 18
rokmi padol komunizmus. Návrat k nemu je nemožný, to, čo sa vydobylo,
nie je málo. Som slobodný, môžem si robiť čo chcem, napísať, vysloviť,
publikovať, môžem cestovať, podnikať. Naše deti a vnuci majú možnosti, o
ktorých sa nám nesnívalo. Len aby nám Boh dal zdravie!
Teraz dám niektoré odporúčania, ktoré snáď
urýchlia čas Vášho stretnutia s krásou, ktorá, ako povedal Dostojevskij
„spasí svet“.
Spisovateľov som vždy obdivoval. Obľúbil som
si najmä ruských, veď národ, ktorý veľa trpel, veľa vie. Okrem
Paustovského mám rád Bunina, Bulgakova, Gorkého, Prišvina, Pasternaka, a
aj Solženycina, Rasputina, Belova, Dumbadzeho, Ajtmatova, Kima, Šalamova.
Rád sa priznávam k prvej literárnej láske –
Konštantínovi Paustovskému, ruskému romantikovi, ktorý zomrel v r. 1968
ako 76-ročný. Je to majster poviedky a opisu atmosféry Ruska, často mi
pomohol postaviť sa na nohy. Aj v najťažších časoch si udržal
optimizmus, rozdával radosť a nádej v časoch, keď jej veľa nebolo. Jeho
knihy mi pripomínajú mladosť, keď som v ňom za totality našiel
vzdialeného priateľa.
Paustovskij bol spisovateľom s darom letu
divých husí. Čítanie jeho diel vo mne vyvolávalo nečakané asociácie,
spomienky a chuť do písania. Naučil ma lásku k ľuďom, ktorú hlásal aj za
stalinizmu. V Ríme som sa vrátil k Zlatej ruži, zvedavý, či na mňa
zapôsobí, ako voľakedy. Som rád, že mi zostala veľmi blízka.
Aj po rokoch sa mi páči autorova viera v
dobro, vo víťazstvo svetla nad tmou, ktoré ho uchránilo od zúfalstva
údelu intelektuála v komunizme. Obdivujem jeho nádej v harmóniu sveta a
nesmrteľnosť lásky, ktorá sa narodí každý deň, a hneď nato zomrie. Stále
platí jeho prirovnanie práci spisovateľa k zlatníkovi, ktorý po zrnkách
zbiera zlatý prach na knihu – zlatú ružu. Mám rád jeho vieru v
inšpiráciu, ktorá náhle odhalí, čo môžeš urobiť, vedomie vlastných
tvorivých síl, aj jeho postreh, že tvorivosť môže vyhasnúť, ak ju
necháme bez potravy. Cenná je aj jeho skúsenosť, že ak niečo dlho
odkladáme, môžeme prísť k bolestnému pochopeniu, že sme to premeškali,
že to už nikdy neurobíme. Je fascinujúce jeho presvedčenie, že každý deň
sa môže objaviť dôležitá myšlienka, len ju treba trpezlivo čakať.
Paustovskij si po celý život udržal
schopnosť túžiť po novom poznaní, tešiť sa z vône odkvitajúcich kvetín,
smútiť z pominuteľnosti „bielych nocí“, zo všetkého pekného ale
krátkeho. Keď odchádzal z miest, kde mu bolo dobre, vedel, že sa tam už
nevráti. Ľutoval a nechápal, prečo po celý život – rovnako ako ostatní –
nežil podľa vlastného srdca, ale stále bol zamestnaný „neodkladnými
záležitosťami“. Nezištne podporoval talentovaných ľudí, ktorí sa v Rusku
strácali ako kométy v chladnom vesmíre. Škoda, že nenapísal knihu, ktorú
mienil napísať – o svojom živote, nie aký bol, ale aký mal byť alebo
mohol byť.
V jeho knihe „Osamote na jeseň“ píše: „Jeseň
za oknami nevidieť, je zaplavená tmou. Ale stačí vyjsť pred dom a hneď
ťa obklopí, bude ti dýchať do tvári chladivú sviežosť tajuplných
čiernych priestorov. Jesenné listy bez prestania, dňom i nocou padajú na
zem.“
Čo poviete na tento úryvok z Puškinovej
básne? Každoročne, keď opadáva lístie sa mi z nej tlačia slzy do očí a
bežia po mne zimomriavky. Lepší preklad, od prekladu Jána Horu nepoznám:
Ó, dobo unylá, tvé tiché sbohemdání,
tvá krása smuteční jak dojíma mne dnes –
a jak je miluji tvé pyšné uvadání,
když v zlato oděl se a v purpur starý les –
ten táhlý větví šum, to žalné naříkaní
tu mlhu v chumáčich jež stoupa do nebes
šíp slunce, vzácny už – i první mrazy ranní
a v dáli zimy pěst, té přísné Šedé Paní.
Giacomo Leopardi sa narodil 29. 6. 1798,
zomrel počas cholery v Neapole 14. 6. 1837, v rovnakom roku ako A. S.
Puškin.
Jeho básne, najmä Nekonečno, Silvia a
Ginestra – kručinka sú nádherné (ukážky preložil Gustáv Hupka). Pri
čítaní Nekonečna chytá človeka clivosť, nostalgia a smútok:
Ten pustý vŕšok prirástol mi k srdcu
i toto husté krovie, čo mi bráni
uvidieť dotyk neba s horou v diaľke...
za kríkmi vôkol nekonečný priestor,
najhlbšiu večnosť v tomto mieste cítim,
div, že mi z hrudi srdce nevyskočí...
zrovnávam šelest vetra s večným tichom...
do hlbín ponára sa myseľ moja,
dobre je zhynúť v týchto vlnách mora.
Keď bola 16-ročná Silvia 10 rokov v hrobe,
Leopardi jej napísal:
Silvia, spomínaš si
na chvíle, čo bývali plné jasu?...
O tiché steny búšil
zvonivý spev tvoj svieži...
Náš osud v kruhu blúdi,
aký je život krutý!...
Príroda, naša pramať,
dáš svojim deťom sľuby,
prečo ich potom sklameš, nádej zradíš,
keď ťa tak každé ľúbi?
Prv ako plameň mrazu trávu spálil,
zákerná nemoc spálila ti srdce.
O, slzy, kde mi ušla,
vy mi to nepoviete...
Vidím ťa ako živú,
smrť drží tvoje prsty
a ty mi chladnou rukou ukazuješ
do diaľky na hrob pustý.
Leopardi na úpätí Vezuvu premeditoval krutý
osud človeka v porovnaní s osudom žltého voňavého kvetu sopečnej púšte,
skromného, mlčanlivého svedka tragédie – ginestry:
Tu na pustom upätí,
kde hrozivo k nebu hľadí vrch
Vezuv a sám už vzbudzuje strach,
nerastie strom a žiadny kvietok
ľudský zrak nepoteší,
tu kríčok pri kríčku sama kručinka
s omamnou vôňou v pustine rastie....
A ty, nádherná kručinka,
kvet, čo si okrasou tejto pustiny,
bez zelene lesov i ty čoskoro
padneš za obeť ohňu,
čo sa zákerne z podzemia prikráda,...
a ty bez slova skloníš svoju hlavu
s vrúcnou pokorou pod vraždiacu lávu,...
Bez klasickej hudby si neviem predstaviť ani
deň. Mám rád Chopinove balady, Rachmaninove klavírne koncerty najmä č.
2., klavírny koncert č. 3 I. Moshelesa. Ľúbim symfónie Beethovena, najmä
č. 3, 5, 6 a 9, Mahlerovú prvú, tretiu a piatu a Čajkovského štvrtú,
piatu a šiestu, Dvořákovu Novosvetskú. Obľúbil som si Sibeliovu
Finlandiu, Massenetovu: La Vierge – Pannu, Berliozovu ouvertúru Rímsky
karneval, Janáčkovho Tarasa Buľbu, Tilla Eulenspiegela Richarda Straussa,
Pergolessiho Stabat Mater, Mozartove Requiem. Nádherné sú Bocheriniho
Prechádzky nočným Madridom, druhá časť Schubertovho kvarteta Smrť
dievčaťa a Svirodovova Snežná víchrica. Milujem hudbu Morriconeho, aj
čerstvý objav, veľkolepú kantátu Piotra Rubika: Ty si Peter, skala, na
počesť pápeža Jána Pavla II.
Z piesní ma vždy poteší Simone a Garfunkel,
aj piesne Adriana Celentana, koleda sv. Alfonza z Liguori, pieseň
Fenesta ca lucive, ktorú spieva Enrico Caruso a nejedna neapolská ľudová
pieseň, ktorá vyjadruje nostalgiu večerov nad zálivom. Mimoriadne krásne
sú ruské ľudové piesne v podaní Alexandrovcov, ale aj piesne Vysockého a
Bulata Okudžavu a samozrejme slovenské ľudové piesne – tisícky a
tisícky, v každom kraji, v každej dedine a údolí. Máloktorý národ ich má
toľko a tak k slzám pekných.
Z obrovského množstva talianskych obrazov v
galériách a v kostoloch, ktoré sa mi páčili, spomeniem štyri, na ktorých
sú zobrazené – ženy. Prvým je obraz Madony od Nóra E. Muncha, kde
obnažená žena so zatvorenými očami zobrazuje ženu sveta v extáze okamihu
počatia. Druhý obľúbený obraz som videl na súbornej výstave Boldiniho.
Je z roku francúzskej revolúcie, zobrazuje z profilu krásnu ženu s
jemnými črtami – grófku Lunace. Tretím favoritom bolo Dievča s vodou od
A. W. Bouguereau. Namaľoval ho v r. 1885, originál je v múzeu Dahesh v
New Yorku. Počerné, asi židovské dievča, ide s džbánom vody na ramene.
Má čierne úprimné oči a tajomný, trocha smutný pohľad. Štvrtým je
Zvestovanie od da Messina z r. 1473 – sicílska tajomná zelená madona s
modrou šatkou na hlave.
Dva Spitzwegove obrazy – Chudobný poet a
Starý knihomoľ zostávajú mojimi obľúbenými. Na prvom básnik leží v
posteli, obhrýza ceruzku a básni. Pred zatekaním sa schováva pod
dáždnikom, v peci kúri pokrčenými papiermi svojich výtvorov. Knihomoľ
stojí na rebríku pri sviečke pri najvyššom regáli v knižnici a nedočkavo
otvára hľadanú knihu.
Zo sôch je na prvou mieste Michelangelova
Pieta. Vždy ma dojalo toto nádherné dielo, ktoré autor vytvoril ako
24-ročný. Páči sa mi aj úsmev etruských manželov na spoločnom sarkofágu
a sochy detí na dávnych ale nádherných etruských a rímskych hrobkách.
Odporúčam prečítať si autobiografiu Jozefa
Ratzingera: Z môjho života. Svedčí o nezvyčajnej úprimnosti a
otvorenosti autora. Rovnaké sú aj jeho odpovede na otázky Petra Seewalda
v dvoch knihách: Soľ zeme a Boh a svet. Klobúk dole pred takým formátom,
ktorí vie, že pravda oslobodzuje!
Keď budete v Ríme – šťastný ten, kto tam
ešte nebol – nezabudnite na Piazza Navonu a Viu Appiu Anticu. Paríž je
tiež nádherný, ale takými sú aj Neapol, Assissi, Taormina, Tarquinia,
Ravello, Sermonetta, Orvieto, Capri... |
