Lúčenie

Jozef Mikloško

340 strán, brož., farebná obálka, 32 farebných a 37 čiernobielych fotografií, DACO, ISBN 978-80-967298-8-3, december 2007

 

Kniha je veselým pokračovaním prvotiny autora: Prísne tajné – ako sme boli malí (1994, 2.vydanie – 1995, 12 tisíc vypredaných kusov). 60 rokov po týchto udalostiach sa hrdinovia knihy stretli a zaspomínali si na krásne časy mladosti v Nitre pod Kalváriou. V r. 2007 na 50. výročie Kalvárskych olympijských hier pripravili IV. Kalvársku olympiádu so stovkou Kalvárčanov s vekovým priemerom 66 rokov, ktorí spolu prežili dni radosti, súťaží a spomienok.
Kniha začína tým, ako sa autor stal starým, čo sa v jeho živote zmenilo a čo sa nezmení, aj preto je život krásny. K Prísne tajnému – Ako sme boli malí (3. vydanie – je súčasťou knihy) prináša odtajnený komentár: prezrádza „vinníkov“ a odhaľuje ich „hriechy“. Nové humorné príhody z mladosti dokazujú, že život sa dá ľahšie prežiť s úsmevom. Záver končí opisom neobyčajného, prísne tajného stretnutia...

 

 

Ukážka

 

ÚVOD

 

Od roku 1968, keď sme sa aspoň osem mesiacov mohli nadýchať slobody, je trinástka mojím číslom.

Rok predtým a rok potom sa nám narodili Monika a Jozef. Obom, ale neskôr aj Márii a Danielovi, som trinásť rokov rozprával príhody mojej podkalvárskej mladosti. Nebyť detí a ich záujmu, tieto historky „zahalí tma a padnú do hrobu zabudnutia“.

Po trinástich rokoch som na podnet Márii začal zapisovať mnohokrát rozprávané príhody. Práca na knihe trvala trinásť rokov, v r. 1994 som ako 55-ročný dedko vydal svoju prvotinu Prísne tajné – Ako sme boli malí. Slovensko ju zaregistrovalo, mnohí prežili podobné veselé príhody, iba ich nemal kto napísať a uverejniť.

Keď sa chýlilo k ďalšiemu trinástemu roku, v septembri 2006, sme na návrh Joža Steszkála zvolali stretnutie hrdinov tejto knihy, na ktorom sme spomínali na staré zlaté kalvárske časy. Prišlo 62 ľudí, bolo to nevšedne milé. Ľudia, ktorí sa veľa rokov nevideli, znovuobjavili putá dávnych priateľstiev.

O rok, v septembri 2007 sme sa zasa stretli. Trinásť rokov po uverejnení Ako sme boli malí sme z príležitosti 50. výročia Kalvárskych olympijských hier pripravili IV. Kalvársku olympiádu. Prišla stovka Kalvárčanov, je nás stále viac. Spoločne sme prežili deň radosti, súťaží a spomienok. Aj o nich hovoria nasledujúce riadky, ktoré objímajú starú knihu s novými spomienkami. Pohľady kamarátov na dávne udalosti sú často z inej perspektívy, takže malé rozpory, ku ktorým dochádza sú skôr milé, ako rušivé. Už iba vietor vie, ako to vtedy vlastne bolo!

Aj táto jeseň je boldinovsky krásna, s pestrými farbami pominuteľnosti v žiarivom slnku. Prosby svätým pre pomoc na amnestiu čakajúcich duší sprevádzala žiara cintorínov a vôňa primrznutých chryzantém. S Deviatou symfóniou sme 4.11. prostrednícvom Antona Srholca prijali do Cirkvi deviatu vnučku – Ritu. Jej menovkyňa z Cascii je patrónkou beznádejných prípadov a nemožných situácií. 6.11., v predvečer 90. výročia nešťastného výstrelu z Aurory, padal vo Svätom Jure prvý sneh. Nočný mrazík postŕhal pri náhlom zjasnení kométy 17P/Holmes o 12 magnitúd nádherný šat viníc a stromov. Martin prišiel na bielom koni, príroda zaspáva, v jej spánku sa zrodí rok s osmičkou na konci, také sú v našej histórii pamätné: 1918, 38, 48, 68, 88, 98. Pri surfovaní v pamäti s návratmi na domovskú stránku mladosti mi napadla myšlienka z r. 1992, ktorá je aktuálna aj po pätnástich rokoch:

„Blížime sa k adventu, času očakávania. Všetci stále na niečo čakáme – na úspech, zdravie, vzdelanie, dieťa. Na slobodu sme čakali 40 rokov, Božím darom sme ju dostali. Tvárime sa však sklamane a netrpezlivo. Kresťania zasa očakávajú Vianoce, ktoré nám môžu priniesť radosť a spokojnosť. Bez nášho pričinenia to však nepôjde.“

Som zvedavý, čo sa stane o trinásť rokov, v r. 2020. Ak dožijem, budem mať tri na tretiu rokov a vydám knihu Ako sme boli prastarí.

 

Prísne tajná história

20. júna 1994 o 23,55, po 13 rokoch, 1 mesiaci a 28 dňoch písania, som v spálni spustil ihličkovú tlačiareň po posledných úpravách textu – vrrrŕ, chrrrŕ, brŕŕŕ. Manželka, ktorá spala vedľa, ako temer každú noc, vyskočila a myslela si, že nastal koniec sveta. Nastal iba koniec knihy Prísne tajné – Ako sme boli malí., v ktorú už nikto neveril. Keby som po voľbách v r. 1992 nebol vypadol z vlády ČSFR a od 1.1.1993 z Federálneho parlamentu, knihu by som nedopísal. Vydal som ju v r. 1994, druhé vydanie v r. 1995.

Do knihy Prísne tajné – Ako sme boli veľkí som sa tiež pustil, ale išlo to ako z chlpatej deky. Do spomínania na 40-ročné putovanie Červeným morom sa mi nechcelo. Všetko napísané bolo čajové, nevystihovalo duchovný terorizmus komunizmu. Je to veľká téma, ktorej dlžníkmi sú tí, ktorí totalitu prežili a sú radi, že je za nami.

Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní (1989-1999 spoza kulís) som písal desať rokov. Je to úprimné svedectvo o čase rýchlych zmien, veľkých očakávaní, radostí aj sklamaní. 700-stranová kniha vyšla v decembri 1999, hovorí o tvrdom zápase za lepší svet, o osobných skúsenostiach zo slobodnej, ale zložitej doby.

„Edíciu Prísne tajné“ uzaviera koncom r. 2006 vydaná kniha Prísne tajné – Ako sme boli Taliani: spomienky z päťročného pobytu veľvyslanca v Taliansku. Opisujem v nej nástup tretieho tisícročia, večné mesto Rím, stretnutia s Jánom Pavlom II., kardinálom J. Ratzingerom a Benediktom XVI., neobyčajné kultúrne zážitky, lyrické vyznania a veselé príhody.

Po čistke v Kancelárii prezidenta v r. 1995 som dostal dar času na napísanie knihy Lúčenie. S mamou, ktorá už bola 30 rokov v hrobe, opisujeme nenarodenie nepokrstenej dcéry Moniky a následnú smrť mamy. Pri prvotine sa ľudia smiali, pri Lúčení (1996) plakali.

Tabu tému obsahuje aj dielko Ktorého si, Mária, do neba vzala, ktoré som napísal s deťmi Monikou a Danielom a vydal v r. 2006. Je spomienkou na krátky život Miška, ktorý sa skladal z veľkého prekvapenia, veľkej lásky a veľkej nehody na Matku Božiu, 15. augusta Jubilejného roku 2000.

V tejto knihe Ako sme boli malí – odtajnené po 60 rokoch začnem s tým, aký som bol starý...

 

Ako ďalej?

Po návrate z Talianska som mal vyše 66 rokov. Doma ma na povzbudenie čakal list s 21 bodmi, z ktorých uvediem desatoro:

Konečne si sa v pomerne slušnom stave doteperil k významnému veku a teraz vstupuješ do super obdobia života:

1. Ak budeš chcieť, budeš mať more voľného času, ale žiadny nápad, čo s ním.
2. Ak sa posadíš na lavičku, aby si sa kochal prírodou, zaspíš.
3. Budú sa ti stále viac ľúbiť mladé dievky, ale oslovovať ťa budú staré baby.
4. Začnú ti hovoriť pamätník v dobe, keď strácaš pamäť.
5. Budú ti hovoriť ako dobre vyzeráš, ako by nevedeli, že máš doma zrkadlo.
6. Všetky topánky ťa budú tlačiť, alebo sa ti budú vyzúvať.
7. Obuvák budeš potrebovať meter dlhý.
8. Vlasov budeš mať stále dosť, ale na menšiu hlavu.
9. Budeš mať more skúseností, ale žiadnych poslucháčov.
10. Budeš mať okuliare nablízko, do diaľky, na šírku, bifokálne a trifokálne a jedny s jednou nožičkou, s ktorými budeš vidieť, ale nebudeš ich vedieť nikdy nájsť.

 

Dávno predtým som si uvedomil, že nastal čas prestať žiť doterajším tempom: nemá už význam nadrábať, cestovať do práce, nechať sa sekírovať šéfmi, písať im listy a prejavy. Treba konečne robiť to, čo som doteraz nestihol, zariadiť si život podľa svojho srdca. Prestalo ma baviť všetko sledovať a komentovať, písať články a tlačiť sa do médií, vymýšľať projekty a zháňať na ne peniaze. Neprestalo ma však baviť prečítať si dobrú knihu, vypočuť si peknú hudbu, byť sám so svojimi myšlienkami, napísať niečo pekné, hrať sa so slovami a vylepšovať text. Futbal a stolný tenis ma tiež baví, aj príprava kultúrnej akcie, ktorá poteší a pripomenie, že život je krásny.

Po posledných dvoch knihách v r. 2006 prišla prázdnota: ako ďalej? Času veľa nezostalo, vybrať si jednu tému znamená nechať ostatné.

2.9.2006 sa hrdinovia knihy Prísne tajné – Ako sme boli malí stretli v Nitre na Kalvárii. Prišlo 51 chalanov a 11 dievok, ktorí spomínali na časy spred 55-60 rokov. Rozprávali o svojom živote, každý v ňom pokladal za najkrajšie detstvo pod Kalváriou. Odznelo veľa veselých historiek, ktoré som nikdy nepočul a teda neboli v prvej knihe. Nie všetci ju poznali, mnohí ju pýtali, aj keď bola dávno vypredaná. Všetkým som ohlásil, že ich nové príhody z mladosti, ktoré nie sú v knihe, vydám ako jej pokračovanie. Každý mal historky napísať, ja ich upravím a vydám. Znelo to pekne, ale do bestselleru sa kamarátom neveľmi chcelo. Po urgenciách som dostal niekoľko krátkych príspevkov, na novú knihu to bolo málo. Keď ma Peter Rečka upozornil, že rok 2007 je rokom 50. výročia najväčších – III. Kalvárskych olympijských hier, rozhodol som sa, že knihu vydám pri tejto príležitosti.

22.9.2007 sme na Kalvárii pripravili IV. Kalvárske olympijské hry. Prišla stovka dedkov a babiek, ktoré súťažili o futbalového kráľa strelcov, v guľkách a v strieľaní zo šlajdra. Hral sa aj futbalový zápas Kalvária: Stračia cesta. Viacerí mi dodali svoje príspevky do knihy, alebo ich porozprávali pred kamerou.

Keď som 19.8.2007 nastupoval po púti k Matke Božej na Kalvárii do auta, zastala limuzína, z ktorej ma nitriansky biskup Viliam Judák požiadal o knižku. Hneď som mu z kufra vytiahol dve, o Taliansku a Miškovi, ale on myslel na inú – Ako sme boli malí. Sľúbil som, že mu ju zoženiem aj s komentárom a ďalšími spomienkami. Bude sa volať Ako sme boli malí – odtajnené po 60 rokoch.

 

Prísne tajná história
Desať dní po atentáte na pápeža Jána Pavla II., 23. mája 1981, som sedel v svojej izbietke u pátra Štefana Zlochu v Mníchove. Bol som na vedeckom pobyte a dumal som o algoritmoch výpočtu integrálov z rýchlooscilujúcich funkcií. O 21,50 hod. mi napadlo, že dlho odkladanú knihu o mojej mladosti musím začať písať tu a teraz. Zobral som teda pero a papier a o 21,55 som začal písať Prísne tajné – Ako sme boli malí.

Malo to byť jednoduché: stačilo si spomenúť na to, čo som často rozprával svojim deťom. Keby som bol Mozart, bolo by to tak. Som však Salieri a preto kniha bola hotová až po 13 rokoch, 1 mesiaci a 28 dňoch.

20. júna 1994 o 23,55 som v spálni spustil ihličkovú tlačiareň po posledných úpravách textu – vrrrŕ, chrrrŕ, brŕŕŕ. Manželka, ktorá spala vedľa, ako temer každú noc, vyskočila a myslela si, že nastal koniec sveta. Nastal iba koniec knihy, v ktorú už nikto neveril. Keby som po voľbách v r. 1992 nebol vypadol z vlády ČSFR a od 1. 1. 1993 z Federálneho parlamentu, knihu by som nedopísal. Vydal som ju v r. 1994, druhé vydanie v r. 1995.

Do knihy Prísne tajné – Ako sme boli veľkí som sa tiež pustil, ale išlo to ako z chlpatej deky. Do spomínania na 40-ročné putovanie Červeným morom sa mi nechcelo. Všetko napísané bolo čajové, nevystihovalo duchovný terorizmus komunizmu. Je to veľká téma, ktorej dlžníkmi sú tí, ktorí totalitu prežili a sú radi, že je za nami.

Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní (1989-1999 spoza kulís) som písal desať rokov. Je to úprimné svedectvo o čase rýchlych zmien, veľkých očakávaní, radostí aj sklamaní. 700-stranová kniha vyšla v decembri 1999, hovorí o tvrdom zápase za lepší svet, o osobných skúsenostiach zo slobodnej, ale zložitej doby.

„Edíciu Prísne tajné“ uzaviera koncom r. 2006 vydaná kniha Prísne tajné – Ako sme boli Taliani: spomienky z 5-ročného pobytu veľvyslanca v Taliansku. Opisujem v nej nástup tretieho tisícročia, večné mesto Rím, stretnutia s Jánom Pavlom II., kardinálom J. Ratzingerom a Benediktom XVI., neobyčajné kultúrne zážitky, lyrické vyznania a veselé príhody.

Po čistke v Kancelárii prezidenta v r. 1995 som dostal dar času na napísanie knihy Lúčenie. S mamou, ktorá už bola 30 rokov v hrobe, opisujeme nenarodenie nepokrstenej dcéry Moniky a následnú smrť mamy. Pri prvotine sa ľudia smiali, pri Lúčení (1996) plakali.

Tabu tému obsahuje aj dielko Ktorého si, Mária, do neba vzala, ktoré som napísal s deťmi Monikou a Danielom a vydal v r. 2006. Je spomienkou na krátky život Miška, ktorý sa skladal z veľkého prekvapenia, veľkej lásky a veľkej nehody na Matku Božiu, 15. augusta Jubilejného roku 2000.

V tejto knihe začnem s tým, aký som bol starý. Kvôli mnohým žiadostiam si zopakujeme Prísne tajné – Ako sme boli malí s odtajneným komentárom a s ďalšími príhodami Kalvárčanov.

Knihu zakončím dodatkom súvisiacim s pápežom Benediktom XVI.

 

Úvodom k Prísne tajnému – Ako sme boli malí

Veci a činy, ak nie sú napísané, zahalí tma a padnú do hrobu zabudnutia, avšak napísané, akoby znovu ožili... (Ivan Bunin: Arsenievov život)

Mladosť sme prežili „s vôňou líp a orgovánu, za cvrkotu cvrčkov, hrkútania hrdličiek a spevu slávikov, pod miriádou hviezd a veľkým mesiacom.“ Po 60 rokoch som sa v Taliansku nevedel nabažiť „rozkvitnutých mimóz, vône citrónovníkov, farieb bugenvílií, kvetov a plodov pomarančovníkov, svetielok na mori a miest na kopcoch“.

Toto sú dva piliere mostu, na ktorom stojí môj život.

Nádherný výhľad z Kalvárie na panorámu Nitry, hradu a Zobora nás v detstve povzbudzoval k snom a fantáziám. Rieka lemovala sprava Stračiu cestu, zľava lúky, polia a letisko. S kamarátmi sme stále vymýšľali nové hry, dobrodružstvá a lotroviny. Miestom našej činnosti bol náš dvor, susedná Šuďova záhrada, ktorá pokračovala Misijným parkom a Kalváriou, plnou zelene, skál a skrýš, zemou nikoho a teda nás. Cestu hore strážila vôňa líp, keď jedny odkvitali, neskoré iba začínali kvitnúť.

Všade tu už Schengen dávno platil, ploty a hranice neexistovali.

Na dvore nám nič nerástlo, iba marhule, orgován a šípové ruže. V kuríne polihovali Džony a Bobi, vždy pripravení ísť s nami na ďalšie dobrodružstvá. Šuďova záhrada bola plná kríkov, stromov, jedlí aj briez, zeleňou presvital kríž kostola. Bzukot čmeliaka, spev vtákov a kukanie kukučky pretínalo ticho tichúce, autá zahučali iba párkrát za deň. V parku pokračoval prales zelene a skrýš, vysoko nad Kalváriou, nad lúkami poľných kvetov plachtili k bielym oblakom s modrým pozadím nehybné vtáky. Prvý verš tejto básne začal teplými májovými večerami, keď sa už potajme dalo v rieke kúpať, posledný zaznel v jeseni po páde posledného listu na zamrznutú zem. Kto také nikdy nevidel, nevie čo stratil.

Na jar zrazu v noci vykvitli biele kvety marhúľ a jazmínu, ružové dúnd a broskýň a ohúrila nás vôňa orgovánu a líp. Na jeseň zakvitli chryzantémy, potom zafúkal severák, kaluže zamrzli, napadol sneh, prišiel svätý Mikuláš, Vianoce a potom už svetla zasa pribúdalo k novej jari.

Detstvo, to bola sloboda a voľnosť v krásnej prírode, veselosť a družnosť. Mali sme všestranné záľuby, ktoré sa rýchlo menili. Veľa sme čítali: knihy o Indiánoch, o misiách vo svete, o tureckých vpádoch.

V škole sme museli robiť „Fučíkov odznak“. Pred záverečnou besedou bolo treba prečítať veľa „pokrokových“ kníh. Hrdo vyhlasujem, že som žiadnu z nich nečítal. Odznak som asi dostal protekčne – „veď je to učiteľské dieťa“. Nikdy som ho nenosil, nebol som ani pionierom. Doma nám otvorene hovorili čo je pravda, zlo komunizmu sme denne pociťovali.

Žili sme skromne, ba chudobne, peňazí nebolo. Jedlo bolo jednoduché, často mastný chlieb s cibuľou. Šaty sme nosili jeden po druhom, aj pumpky, galoše a dekové tepláky. Do všetkého sme sa naplno vložili, veľa sme športovali. Vždy nám išlo o čestné víťazstvo: keď si prehral, nabudúce vyhráš. Tento postoj sa mi vždy zišiel, ani vnukom nedám vyhrať. Vo všetkom sme súťažili s maximálnym úsilím, málokto nás pochválil, ani sme to nečakali. Koho v detstve veľa chvália, neskôr často prehráva.

Vtedy nebola televízia, počítače, ani mobily. Od starej mamy sme mali staré rádio, na ktorom mama počúvala Slobodnú Európu. Museli sme byť ticho, komunisti to rušili, darmo mama papučou búchala po rádiu.

Všetci sme chodili do kostola, miništrovali sme, hrali sa s misionármi, chodili na ich akadémie. Boh bol medzi nami, symbolom detstva mi zostal kostol Matky Božej, krížová cesta na Kalvárii a Misijný dom plný chovancov. Každý mal troch anjelov strážnych: jeden mal službu, druhý oddych a tretí pohotovosť. Zostali pri mne, aj v Taliansku mali veľa práce.

Našimi kľúčovými slovami boli rodičia, súrodenci, kamaráti, šport, príroda a kostol. Slová Boh a viera sme často počúvali, zostali v nás. Nikto nefajčil a nepil. Školu sme nebrali vážne, radi sme sa uliali, vedeli sme, že sa v nej kvôli komunistom pretvarujú. Učenie a úlohy sme nikdy nemali, aj tak sme mali dobré známky.

Boli sme plní snov o veľkých činoch, hrdinstvách a športových výkonoch. Pri zaspávaní som často urobil štyroch Brazílčanov a na Marakane som strelil do vinkla víťazný gól. Na olympiáde v Ríme som zvíťazil v skoku o žrdi v olympijskom rekorde. Po svetovom výškovom rekorde na klzáku som glizádou pristal na Kalvárii. Aj teraz, keď počúvam v kostole slabú kázeň, prichytím sa pri týchto myšlienkach.

Vždy sme boli veselí. Keď sme sa pobili, onedlho sme boli zasa kamaráti. Nič sme nebrali vážne, zo všetkého, aj zo seba, sme si uťahovali. Niektorým ľuďom to išlo a aj ide na nervy.

Všetko toto prispelo k vzniku knihy Prísne tajné – Ako sme boli malí.

 

Dodatok

Stretnutie tretieho druhu

Okolo mňa sa stále dejú zvláštne veci. Prestanem preto fantazírovať a opíšem, čo sa mi prihodilo vo Svätom Jure 8. septembra 2007.

Pracoval som dlho do noci: písal som túto knihu a čítal spisy kardinála Ratzingera, ktorý ako Benedikt XVI. bol práve vo Viedni. Pred zaspaním som si spomenul na moju návštevu 18.5.2005 pohoria Grand Sasso, kde na nedožité narodeniny slávnostne pomenovali vrchol a horský chodník menom Jána Pavla II. Pápež tam často inkognito chodieval, ľudia ho neraz stretli v lese na túre.

O jednej som si ľahol, prebudilo ma silné kikiríkanie, akýsi kohút vítal nový deň: vstávajte, je ráno, ide sa pracovať. Bola ešte hlboká noc, dve hodiny. Kohút sa zbláznil, ani on sa nevedel dočkať rána. Z okna som sa pozrel na oblohu, veľký voz stál nad nami v nezvyklej polohe, kto by v ňom sedel, vypadne z neho na zem.

Keď svitalo, išiel som s Nanou a Lejlou na prechádzku do lesa. Vzal som si mastný chlieb s cibuľou a veci na tréning – guľky a šlajder, o dva týždne budú IV. Kalvárske olympijské hry. V hore bolo ticho, iba MP3 mi vyhrávala do uší.

Zrazu sa na čistinke čosi zabelelo, stál tam pápež Jozef Ratzinger. Sprevádzali ho dve mačky, asi tie, ktoré si nemohol vziať do Vatikánu. Dnes navštívi Mariazell, privstal si a vyšiel na prechádzku.

Úctivo som ho pozdravil, bozkať prsteň mi nedovolil. Milo sa usmial, pamätal si ma zo starých čias v Ríme. Pripomenul som mu, že nebyť futbalu, ani sa s ním nerozlúčim. Spomenul si na audienciu 21.9.2005, keď deti hrali na námestí Svätého Petra futbal a potom mu dali dres a loptu, stál som blízko. Hovoril s ním Michel Platini, potom sa bavil aj so mnou.

Nana a Lejla nespustili oči z mačiek, štvorica však bola pokojná. Bolo to ako v Biblii, keď sa lev hral s baránkom. Pápež nemal naponáhlo, aj keď bolo počuť hukot helikoptér a sirény áut. Všimol si moje vyduté vrecká, navrhol som, aby sme si zahrali guľky. Súhlasil, dorgám rozumel, pár som mu požičal. Postavil kačičky a veru dobre triafal z diaľky, s krokom aj bez kroka, zblízka už nebolo do čoho. Keď sa mi zásoby stenčili, ukázal som mu šlajder. Tiež si ho požičal, strieľal ako Dávid, v Bavorsku sa tak hrávali. Trafil šišku na vrcholci smreka, jadierka lietali vzduchom, veverička preskočila na vedľajší strom. Opýtal sa ma, čo som počúval na MP3. Keď zistil, že Dvořákovu Novosvetskú, povedal, že ju má rád, aj do programu koncertu 16.4.2007 v aule Pavla VI. pri oslave svojej 80-ky si zvolil túto skladbu.

Psy a mačky šantili slovensko-taliansky. Rušil nás iba stále bližší hukot helikoptér. Svätého Otca som ponúkol mastným chlebom, aj cibuľu si dal. Spolu sme sa prežehnali a začali jesť, aj mačkám a psom sme dali kúsok. Pochválil som múdrosť jeho kníh, najmä rozhovory s Petrom Seewaldom. Poďakoval som sa mu za zrušenie limba, miesta, kde vraj sú zomreté nepokrstené deti. Bol prekvapený, že som o tom napísal článok, ktorý Katolícke noviny neuverejnili. Pozdravoval svojho bývalého blízkeho spolupracovníka arcibiskupa Jozefa Zlatňanského, ktorý žije v Topoľčiankach. Sľúbil, že si v taliančine prečíta moju knihu o Taliansku, kde veľa píšem o ňom, aj o dyme v Sixtínskej kaplnke. Požičal si môj mobil, niekde zatelefonoval, hneď sa helikoptéra s bielo-žltou zástavou spustila na čistinku. Dali sme si znak pokoja, požehnal ma, Svätý Jur a Slovensko, do ruky mi vtisol akúsi brožúru a už víchor z vrtúľ rozkýval koruny stromov. Mačky odleteli s ním, aj psy by boli rady išli.

Mrzelo ma, že som sa od vnukov nenaučil fotografovať mobilom. Teraz mi nik neverí, že sa táto príhoda stala, darmo Nana a Lejla súhlasne krútia chvostom, keď im to pripomínam.

Dojatý nevšedným zážitkom, som si doma pozrel pápežov darček. Bol to ním podpísaný dokument La Speranza della salvezza per i bambini che muoiono senza battesimo. Záverečná časť tejto knihy bude mať rovnaký názov.