Dva roky bloger

Marta Miklošková, Jozef Mikloško

120 strán, farebná obálka, DACO, 1996

Skutočné udalosti opísané lyrickou formou. Je to kniha o narodení, živote a smrti, z ktorej vidno, že Boh dopustí, ale neopustí. Venovaná je nenarodeným deťom a všetkým dobrým mamám. Autorka zomrela v roku 1966. Kniha je doplnená spomienkami jej vrstovníkov a 18 fotografiami.

UKÁŽKA

Úvodom

Keď počujem Čajkovského Patetickú – a v poslednom čase to býva často – spomeniem si na jedno predpoludnie. Znelo Finále a ja som sa dozvedel, že šťastie, ktoré som mal na dosah ruky, sa stratilo v nedohľadne. Po tridsiatich rokoch, ktoré odvtedy uplynuli, je už dovolené otvoriť archívy, prezradiť utajené a azda aj amnestovať viny.

26. augusta 1995 by mala moja prvorodená Monika tridsať rokov. 27. marca 1996 uplynú presne tri desaťročia od smrti mojej mamy Marty. Touto knižkou plním sľub, ktorý som im kedysi dávno dal. Kniha pozostáva z piatich častí a z dodatku. V prvej rozpráva moja mama o narodení, v druhej sa zasa ja zamýšľam nad smrťou mamy. Všetko je usporiadané chronologicky, takže zavše sa naše rozprávania prelínajú.

Jadrom knihy sú opisy dvoch posledných a najťažších kapitol maminho života. Predposledná, smrť nepokrstenej Moniky, bola podľa jej slov najhroznejším obdobím jej života. Kto ju a jej život plný prenasledovaní a chorôb poznal, ten lepšie pochopí tón tohto rozprávania, ktoré dokumentuje, čo vtedy prežívala mamina duša. Matkine úvahy sú nezvyčajne úprimné. Aj cez krvavé slzy však v nich stále cítiť pevnú vieru v Boha. Píše v nich o Márii a Jozefovi. Sú to konkrétne osoby, treba v nich však vidieť skôr symbolickú rodinu, jeden z príkladov jej radosti a starosti, ale aj dôveru v Božiu prozreteľnosť. Ide vždy a opäť o starozákonný zápas Jakuba s Bohom. Viem, že Jakub v ňom nakoniec zvíťazil a Boh mu požehnal.

Mama bola pri pohľade na osud nepokrstenej Moniky neveriacim Tomášom. Možno aj preto ju Boh pozval k sebe skôr – aby sa presvedčila, že Monika je v nebi.

Sedemdesiat dní po Monikinej smrti bol vyslovený ortieľ aj nad mamou. Choroba, ktorá ju zachvátila, jej rýchly priebeh, má jasnú spojitosť s onými smutnými dňami. Mama sa ponáhľala. Všetko písala naostro, stále rýchlejšie a nečitateľnejšie. Text, ktorý sme našli po jej smrti, publikujem iba s malými úpravami. Je symbolické, že aj jeho posledná veta zostala nedokončená. Mama ju napísala v dňoch, keď bolo o jej živote rozhodnuté. Matkina ruka sa zastavila na téme nepokrstených detí. Azda práve vtedy sa prihlásila hrozná choroba?

O posledných chvíľach maminho života som začal písať tri týždne po jej smrti. Opis týchto Bohom riadených udalostí som skončil na Martu, 29. júla 1967.

Necelé dva roky od smrti prvej Moniky sa nám narodila druhá. Píšem o tom v tretej časti, kde sa zamýšľam pri jej postieľke na moju tridsiatku – vek, ktorý by mala prvá Monika dnes. Dobre si pamätám na Monikine okále, keď si prvýkrát preslabikovala svoje meno na pomníku cintorína.

Presne o dvadsaťdva rokov neskôr, na moje narodeniny, sa koleso generácií posunulo o ďalší zúbok, narodila sa Lucia, moja prvá vnučka, dcéra druhej Moniky. Dnes má už bračeka Mateja a aj ďalšiu sestričku – ako inak – Moniku.

V štvrtej časti sa mama zamýšľa nad svojimi deťmi (1948). V piatej časti ju predstavujem ako autorku predslovu ku knihe Otta Karrera: Duša ženy (1946), nedokončenej úvahy Senica, v ktorej spomína na rodinu a rodné mesto (1960-1961), ako aj úryvkami z jej listov, ktoré mi posielala na vojenčinu (1961-1963). Medzi nimi je zahrnutá aj „odpoveď“ na list z Vianoc roku 1961. Texty dopĺňam ukážkami z maminých listov a z listov moje starej mamy, ktoré napísala už bezvládna po porážke v rokoch 1966-1969. Kniha končí mojou "piesňou“ o tom, ako to všetko mohlo alebo ešte môže byť. Dodatok má tri časti, ktoré knihu doplňujú. V prvej sa pokúšam pokračovať v maminej nedokončenej úvahe o osude nepokrstených detí. Vyplýva z nej, že súčasné stanovisko Cirkvi sa líši od názoru spred tridsiatich rokov. V druhej sa vraciam k minulosti – je to stručne komentovaný zoznam stoštyroch osôb a skupín ľudí, za ktorých sa mama pravidelne modlila a za ktorých dávala slúžiť omše. Doplnený je spomienkou jej rodáčky na dávno zabudnutých Seničanov. Tretie časť prináša úryvky zo spomienok na mamu, ktoré napísali jej súrodenci, známi, žiaci a spolužiaci.

Ľudský život je Božím zázrakom. Je šancou spiaceho semienka, rozkvitnutým púčikom, letnou búrkou, tajomstvom miliárd hviezd, plným klasom a vinobraním, sychravými hmlami i zasneženým cintorínom. Dať a vziať ho môže iba Pán života a smrti. Dnes, keď sa naň mnohí dívajú príliš ľahkomyseľne, treba stále poukazovať na jeho nekonečnú hodnotu. Aj táto kniha sa o to snaží. Zdôrazňuje, že k hviezdam sa dá prísť len cez pot, utrpenie a slzy, že kríž bude vždy súčasťou života, že len zo semena, ktoré zahynie, možno získať stonásobnú úrodu. Veď smrť nie je bodkou za nezmyselnou drámou života, za kolotočom akoby navzájom si prekážajúcich si generácií. Myšlienka vzkriesenia blikoce nad hrobmi, bez nej by boli cintoríny smetiskami márnych ilúzií.

Knihou chceme vzdať úctu všetkým deťom, ktoré nemali šťastie narodiť sa. Okrem detí s osudom Moniky patrí aj pamiatke detí, ktoré rodičia odmietli ešte pred narodením. Je ich na Slovensku každý rok asi štyridsaťtisíc, na svete približne päťdesiat miliónov. Ich nevinná krv volá úpenlivo do neba a prináša na zem tragédie a nešťastia. Tieto bezmenné čísla v štatistikách nemohli mať miesto medzi živými a nemajú ho ani medzi mŕtvymi. Ležia na nejestvujúcich cintorínoch, bez hrobov a krížov. Keby boli tieto miesta označené čo len symbolicky, boli by to najsmutnejšími miestami na svete.

Ak touto knihou zachránime aspoň jedno takéto dieťa, nevyšla nadarmo.

Bože, Ty najláskavejší, najmilosrdnejší, najspravodlivejší. Daj všetkým nepokrsteným deťom večné odpočinutie v tvojej blízkosti! Nezavrhni tieto duše, ktoré si stvoril pre seba. Nech im tvoja láska vynahradí lásku ľudí, ktorú nie svojou vinou nemohli spoznať.

Kniha chce byť aj vďakou všetkým dobrým mamám, žijúcim aj nežijúcim. Tým, ktoré sa s veľkou obetavosťou starali a starajú o svoje deti, tým, ktoré ich napriek tomu stratili – nemohli ich vynosiť, zomreli im pri pôrode alebo neskôr, ale aj tým, ktoré dieťa s veľkou námahou vychovali, no zlí ľudia im ho pokazili, zneužili, naučili drogám.

Ak po prečítaní tejto knihy si aspoň niekto lepšie uvedomí dôležitosť a náročnosť práce matiek doma pri deťoch a prebudí sa v ňom schopnosť to aj oceniť, nepísali sme ju nadarmo.

Bože, odplať mamám ich starostlivosť a lásku pri výchove detí. Daj im síl, aby vo svojom namáhavom úsilí vydržali, veď v ich rukách leží budúcnosť sveta. Tým, čo už nežijú, daj večné odpočinutie pri tebe a tvojej Matke a vráť na správnu cestu všetky tvoje zablúdené ovečky.

Aj keď sme si odvykli chváliť druhých, o prežitých životoch treba vydávať svedectvá, najmä keď boli plné statočne znášaných utrpení, prenasledovaní a obmedzovaní. Knihou chcem preto vzdať úctu aj mojej spoluautorke. Nebola ženou praktickou, nedokázala vždy doma všetko uhádnuť, ale bola to mimoriadne obetavá žena so širokým kresťanským srdcom, ktorá bola náhodou aj mojou mamou. Nechcem okolo nej vytvárať gloriolu. Často sa však od jej známych a žiakov, ktorých učila, dozvedám to, čo môžem potvrdiť aj sám, že bola výnimočnou osobnosťou. Veľmi ovplyvnila moje názory, postoje a celý môj život, ktorý by sa asi vyvíjal inak, keby nebola tak skoro zomrela.

Ešte v roku 1948 mama napísala:

Keď moje deti vyrastú, azda bude už na svete trvalý mier. Bude dosť jedla, dosť odevov. Ľudia budú mať veľké slnečné izby a záhrady so zelenými trávnikmi. A panovať bude na svete Kristus, ktorý každej mamičke povie: „Daj mi dieťa, daj mi ľudskú dušu! Nijaký anjel ani archanjel mi nemôže dať taký dar ako ty. Keď splníš moje želanie, obšťastníš samu seba, lebo nič na svete ti nevynahradí cenu detskej lásky.“